Argumentum per analogiam

Argument per analogiam je vlastne vyjadrením analogického usudzovania, ktoré spočíva v tom, že z podobných skutkových stavov vyvodzujeme rovnaké právne dôsledky. Pri analógii teda najskôr zisťujeme, či sú dve skutkové situácie v nejakom relevantnom znaku podobné a ak sú, vykladač pre obidve z nich určí rovnaký právny dôsledok. Teda vychádza sa tu presne z opačného predpokladu ako pri argumente a contrario – príslušná hypotéza nie je výlučnou a nutnou podmienkou aplikácie právneho následku, táto hypotéza je len podmienkou dostatočnou, pričom sa pripúšťa že tých hypotéz vedúcich k rovnakému právnemu následku môže byť viac. Z logického hľadiska by hľadanie relevantných podobností medzi dvoma rôznymi hypotézami mohlo vyzerať takto: pre hypotézu X platí, že sa skladá z javov a ^^^ d v dôsledku čoho z nej vyvodíme povinnosť P; pre hypotézu Y platí, že sa skladá z javov b ^^^ e a keďže s hypotézou X zdieľa relevantnú podobnosť (b ^^ d), vyvodíme z nej rovnakú právnu povinnosť P. Problém tejto metódy spočíva v tom, že môže veľmi ľahko vzniknúť spor o to, v čom presne má spočívať relevantná podobnosť medzi dvoma porovnávanými hypotézami, pričom tá sa veľmi často určuje s ohľadom na hodnotové či účelové pozadie aplikovanej právnej normy, prípadne aj s ohľadom na systémové väzby medzi ňou a inými právnymi normami. Spomeňme si na výkladový problém ohľade menovacej právomoci prezidenta SR vo vzťahu ku kandidátovi na post generálneho prokurátora. Ak má prezident právomoc nevymenovať kandidáta v prípade, že má odôvodnené pochybnosti o legálnosti jeho voľby v parlamente, má takúto právomoc aj v prípade, že má odôvodnené pochybnosti o kandidátových morálnych a odborných kvalitách? V čom spočíva relevantná podobnosť medzi prvým a druhým typom pochybnosti? Možno pri riešení tohto problému zobrať do úvahy aj skutočnosť, že spôsob obsadzovania prezidentského úradu sa medzičasom zmenil z nepriamej voľby (v parlamente) na priamu voľbu (občanmi)? Aj na tomto prípade sa ukazuje, že argumentácia v prospech konkrétneho výkladového záveru je častokrát veľmi komplexná a že vykladač musí skombinovať viacero argumentov dohromady.

V literatúre sa niekedy rozlišuje medzi analógiou v práve a argumentom a simili. Toto rozlíšenie sa opiera o náuku o troch oblastiach pojmu, pričom má platiť že, že ak používame analogické usudzovanie v rámci neurčitej oblasti pojmu, ide o „argument a simili“, ak však používame analogické usudzovanie mimo hraníc pojmu, ide o „analógiu“. Rozdiel potom spočíva v tom, že v prvom prípade právo vykladáme (stále sa pohybujeme v hraniciach textu zákona), zatiaľ čo v druhom prípade právo dotvárame (text zákona fakticky meníme). V prvom prípade teda nový skutkový stav podradíme pod určitú hypotézu (pretože existuje relevantná podobnosť medzi ním a skutkovými stavmi, ktoré pod hypotézu podraďujeme bežne) a až následne vyvodzujeme príslušný právny následok, v druhom prípade fakticky formulujeme novú hypotézu právnej normy, ktorá sa relevantne podobá na tú predošlú. Melzer pripúšťa, že terminologický rozdiel medzi argumentom a simili a analógiou nie je v žiadnom prípade nutný, avšak napriek tomu je to rozdiel účelný, pretože pri analógii (na rozdiel od argumentu a simili) „pristupuje na misku váh ešte jeden element, a to princíp právnej istoty, nad ktorým musí prevážiť potreba riešenia hodnotového rozporu.[1] Toto rozlíšenie sa však dá spochybniť, ak významy slovných výrazov nebudeme schamatizovať pomocou predstavy ohraničeného okruhu, ale pomocou predstavy rodinnej podobnosti.

Osobitnými typmi analogického usudzovania je pravidlo ejusdem generis a argumentácia a fortiori.

 


[1] „Pri výklade práva, kde sa pohybujeme v rámci možného jazykového významu, právna istota v tomto zmysle dotknutá nie je, čo činí aplikáciu argumentu z podobnosti v tomto prípade menej problematickou“. Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 166-7, pozn. č. 458.

Argumentum a contrario

Argument vylúčením (označovaný aj ako argument z opaku – argumentum a contrario) je založený na pravidle logického sporu – nemôže zároveň platiť a  ^ ¬ a. Všeobecne je v práve aplikovaný nielen ako pravidlo „ak platí a, nemôže platiť non a“, ale i ako pravidlo „ak platí a, nemôže platiť b, c, d...“. Teda ak si v ústave prečítame, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy (a), potom si z toho dokážeme a contrario vyvodiť, že ak určitému štátnemu orgánu chýba k vydaniu určitého aktu ústavný základ (non a), potom tento akt nemôže vydať. Alebo ak súd prejedná vec len za predpokladu, že návrh na začatie konania podá oprávnený subjekt (a), potom z toho a contrario vyplýva, že ak návrh podajú neoprávnené subjekty (b, c, d...), súd ich vec neprejedná.

Ak chápeme právnu normu v dvojčlánkovej štruktúre, v zmysle ktorej povinnosti a práva (dôsledok, dispozícia) možno vyvodiť iba v prípade výskytu relevantnej právnej skutočnosti (dôvod, hypotéza), potom podstata argumentu vylúčením je veľmi triviálna: argument z opaku vlastne tvrdí to isté, avšak z opačnej perspektívy: ak nenastala príslušná právna skutočnosť, potom nemožno vyvodiť ani príslušné povinnosti či práva. Z logického hľadiska možno argument a contrario využiť iba pri tých hypotézach, ktoré sa chápu ako nutnévýlučné podmienky: práve len a len vtedy, keď nastávajú tieto podmienky a žiadne iné, má nasledovať daný právny následok. Inými slovami: ak bolo možné uložiť trest doživotného odňatia slobody len a len za úkladnú vraždu, potom by a contrario platilo, že za žiadny iný trestný čin by nebolo možné daný trest uložiť. Ak však platí, že doživotie možno uložiť nielen za úkladnú vraždu, ale povedzme, že aj za vlastizradu, potom argument a contrario v uvedenej verzii neplatí. Preto sa tu vzťah medzi hypotézou a dispozíciou nechápe ako logická implikácia, ale ako logická ekvivalencia.

 

Implikácia                                                     Ekvivalencia

p → q                                                              p ↔ q

p                                                                       p

q                                                                       q

 

neplatí:                                                           platí:

nonp → nonq                                               nonp → nonq         

 

Najväčší problém použitia argumentu a contrario spočíva práve v tom, ako zistiť, či hypotéza príslušnej normy predstavuje nutnú a výlučnú podmienku príslušného právneho následku. Uveďme si známy príklad tejto dilemy: Ak platí, že prezident môže odmietnuť návrh na vymenovanie generálneho prokurátora z dôvodu procesných pochybností, ktoré sa vyskytli pri jeho voľbe, možno a contrario tvrdiť, že ak sa takéto procesné pochybnosti nevyskytli, tak prezident nemôže odmietnuť návrh na vymenovanie? Inými slovami: celá pointa tohto ústavného problému spočíva v tom, či sú procesné pochybnosti pri voľbe GP nutným a výlučným dôvodom podmieňujúcim vznik prezidentovho oprávnenia nevymenovať, alebo či možno nájsť aj nejaké iné dôvody okrem tohto. Ak je totiž daná podmienka nie je nutná a výlučná, potom argument a contrario nemožno použiť, ale namiesto neho možno uvažovať o použití argumentu, ktorý vedie k presne opačným záverom, a síce agumentu per analogiam. V zásade možno konštatovať, že argument vylúčením možno použiť pri tzv. taxatívnych hypotéza (uzatvorených výpočtoch) a argument per analogiam pri demonštratívnych hypotézach (otvorených výpočtoch). Určovanie, či ide v konkrétnom prípade o otvorený výpočet je však pomerne náročné a častokrát je podmienené hodnotovým či účelovým pozadím aplikovanej právnej normy.

Ejusdem generis

Ak sa malý Jožko spýta mami, čo je to ovocie, a mama mu odpovie „napríklad hruška, banán alebo pomaranč,“ čo si o Jožkovi pomyslíme, keď doplní mamin výpočet o „pravítko, žuvačku či raketoplán“? Zrejme to, že nepochopil maminu odpoveď. Otvorené výpočty možno zmysluplne doplniť len o tie prvky, ktoré sa podobajú na prvky vo výpočte explicitne vyrátané. Toto pravidlo sa v anglo-americkej jurisprudencii nazýva ejusdem generis („z rovnakého druhu“), pričom jeho doktrinálna formulácia znie: „Tam, kde za špecifickým výpočtom prvkov, ktoré naznačujú, že patria do dobre definovanej triedy, nasledujú všeobecné slová, platí prezumpcia, že tieto všeobecné slová zahŕňajú iba tie prvky, ktoré patria do danej triedy. V takýchto prípadoch súdy obmedzujú význam všeobecného termínu na veci podobné tým, ktoré boli vyjadrené.[1]

Táto formulácia pravidla zachytáva cieľ výkladovej metódy (k akým druhom termínov máme dospieť) a z časti aj podmienky aplikácie (kedy máme dané ciele sledovať). Tieto podmienky sú v nej zachytené aj v slove „prezumpcia“. Podľa citovanej doktríny ide o prezumpciu z toho dôvodu, že môže byť vyvrátená poukazom na iné ustanovenie zákona, z ktorého jasne vyplýva, že sa má problematický všeobecný termín vykladať inak. Táto prezumpcia môže byť ďalej vyvrátená poukazom na to, že špecifický výpočet prvkov nie je otvorený. Obidve z týchto požiadaviek sa dajú chápať v rovine kontextového obmedzenia pôsobnosti daného interpretačného pravidla. Treba však ešte dodať, že pre použitie tohto pravidla nie je nevyhnutne potrebné, aby sa všeobecné slová nachádzali vždy len za výpočtom špecifických slov. Vykladané všeobecné termíny môžu byť aj na začiatku či v strede výpočtu. Rovnako azda nie je vždy potrebné, aby toto pravidlo smelo byť použité iba v prípade, ak sme „dobre definovali“ triedu, do ktorej spadajú všetky explicitne vyrátané špecifické prvky. Ide o príliš reštriktívne obmedzenie, ktorého faktickým dôsledkom by bolo zbytočné rozšírenie priestoru pre výkladovú svojvôľu. Zoberme si ako príklad inštrukciu pani učiteľky, podľa ktorej žiaci si na školský výlet môžu zobrať „desiatu, nápoje, náhradný kus oblečenia, knižku, mobilný telefón a iné podobné veci“. Ak by sme nenašli „dobre definovanú“ triedu, pod ktorú spadajú všetky z explicitne vyrátaných prvkov, potom by sme pravidlo ejusdem generis nemohli uplatniť, čo by prakticky znamenalo, že pod „inými podobnými vecami“ by sme mohli myslieť takmer čokoľvek, napríklad aj pitbula, ktorého si jeden zo žiakov (Róbert) chová doma pre svoje potešenie.

Na pravidle ejusdem generis sa dá pekne ilustrovať, že pri dopĺňaní otvorených výpočtov dokážeme presvedčivo používať tak argumentum per analogiam, ako aj argumentum a contrario, a to obidva súčasne na podporu jednej argumentačnej línie. Jozef sa spýta pani učiteľky, či si môže v zmysle jej inštrukcie zobrať na školský výlet aj krížovky a vzápätí sa ozve Róbert s otázkou, či si môže zobrať svojho bojového psa. Učiteľka na základe svojej prvotnej intuície dokáže chlapcom povedať, že krížovky sú v poriadku, zatiaľ čo pitbulteriér nie je, avšak ak by mala tieto závery nejako bližšie zdôvodniť, nezostalo by jej nič iné, len zobrať prvky svojho otvoreného výpočtu a hľadať ich podobnosti ku krížovkám a súčasne rozdielnosti k pitbulteriérovi. Hoci ejusdem generis dokážeme častokrát účinne používať, aj keď nemáme „dobre definovanú“ triedu, do ktorej spadajú všetky z explicitne vyrátaných prvkov príslušného výpočtu, presvedčivosť našich záverov sa prirodzene zvyšuje tým viac, čím lepšie túto triedu definovanú máme. V ideálnom prípade sa nám podarí dosiahnuť medzi jednotlivými prvkami daného výpočtu a ich všeobecnou charakteristikou stav reflektívneho ekvilibria.

 


[1] The Rule of „Ejusdem Generis“ In. Virginia Law Review. vol. 4, no. 1, 1916, s. 58. (Článok bol v databáze JSTOR uverejnený bez mena jeho autora).

Strana 1 z 2