Princíp nerozpornosti

Pokiaľ sa v sústave určitých viet nachádza logické protirečenie, z danej sústavy vyplýva akýkoľvek záver (princíp explózie, resp. pravidlo Dunsa Scota), a teda racionálna je len taká sústava viet, v ktorej sa nenachádza žiadny spor. Zouhar tvrdí, že ide o fundamentálny princíp racionality, pretože viac ako sporom v premisách racionalitu už ani „porušiť nemôžeme“.[1] Otázkou ostáva, či možno toto pravidlo bez problémov aplikovať aj v takej sústave viet, ktoré vyjadrujú normy.[2] Zrejme máloktorý právnik bude tvrdiť, že je vopred vylúčené, aby sa vo vetách zákonov nachádzal spor a ešte menej bude tých, ktorí pripúšťajú, že zo sporu v zákonoch vyplýva čokoľvek. Naopak, zvyčajná stratégia právnikov spočíva v tom, že sa prípadný spor snažia odstrániť, a to najčastejšie pomocou kolíznych pravidiel. Obraz zákonných ustanovení po aplikácií pravidla lex specialis derogat legi generali možno „racionalizovať“ pomocou vzťahu medzi „pravidlom“ (lex generalis) a jeho „výnimkou“ (lex specialis). Tak napríklad spor medzi vetou „Dlhy sa majú plniť riadne a včas,“ a vetou „Od zmluvy uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok možno odstúpiť,“ sa dá pohodlne eliminovať, ak prvú z nich chápeme ako všeobecné pravidlo, a druhú ako výnimku z neho, pričom obidve možno spojiť do jednej formulácie prostredníctvom spojky „ibaže“. Zoznam výnimiek pripojených k pravidlu za spojkou „ibaže“ je technicky možné rozširovať až donekonečna. Samozrejme takáto racionalizácia sporov v premisách má svoje limity: jednak sa niekedy nedá spoľahlivo určiť, čo je pravidlom a čo výnimkou, jednak sa môže vyskytnúť spor medzi jednotlivými výnimkami z toho istého pravidla. Racionalizácia sporu v premisách aplikáciou druhého kolízneho pravidla lex posterior derogat legi priori je menej intuitívna. Nie je totiž prima facie evidentné, v akom zmysle je racionálne to, že má neskoršie pravidlo prevážiť nad skorším. Isteže, dá sa presvedčivo hovoriť o tom, že každá generácia má právo autonómne si určovať záväzný spôsob svojho správania; že treba odmietnuť tyranskú vládu „mŕtvej ruky“ generácie predošlej,[3] ale toto všetko sú skôr historicky podmienené hodnotové úsudky, ktoré nepožívajú bezvýhradnú akceptáciu ani dnes.[4] Spoločenstvo, ktoré verí, že každá zmena je zmena k horšiemu, by uvedené kolízne pravidlo za racionálne zrejme nepovažovalo. Nech je to tak či onak, predpoklad racionálneho zákonodarcu právnikov núti, aby spor v premisách nechápali ako dôvod, pre ktorý môžu zo zákona vyvodiť akýkoľvek záver. A hoci kolízne pravidlá aplikované na rovnaké premisy vedú rôznych právnikov k rôznym záverom, pre vládu práva je asi lepšie, keď si právnici vyberajú z dvoch alternatív, ako keby si mali vyberať z alternatív v neobmedzenom počte.

 


[1] Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory. Bratislava: Veda, 2008, s. 154.

[2] Napríklad dá sa tvrdiť, že z dvoch noriem, ktoré dovoľujú protichodné správanie, nevyplýva akýkoľvek záver. Lenže z druhej strany možno tvrdiť, že v danom prípade nejde o výnimku zo zákona explózie, pretože dve normy dovoľujúce protichodné správanie nie sú premisy, v ktorých je logický spor. Pozri k tomu: Weinberger, O.: Alternativní teorie jednání. Praha: Filosofia, 1997, s. 26.

[3] Pozri: Procházka, R.: Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011, s. 85 a nasl.

[4] Príkladom je diskusia o materiálnom jadre ústavy, resp. o ústavnej klauzule nemeniteľnosti podstatných náležitostí demokratického právneho štátu.

Princíp účelnosti

Pokiaľ má konajúci subjekt jasne stanovený cieľ, je racionálne, aby si vyberal len také prostriedky, s pomocou ktorých je schopný daný cieľ dosiahnuť. Melzer považuje účelnosť za jednu zo základných ideí práva, ktoré sú imanentnou súčasťou právneho poriadku.[1] Paleta prostriedkov, ktoré sa z pohľadu inštrumentálnej racionality zdajú byť „rozumné“ je však pomerne široká, čo poskytuje sudcom veľký priestor na to, aby si zákon interpretovali v súlade s vlastnou víziou účelnosti. Účelnosť v procese tvorby zákonov možno štruktúrovať prinajmenšom do dvoch vzájomne odlíšiteľných rovín. Cieľom v optike sémantického úmyslu je všeobecné pochopenie textu zákona tak, ako mu chápe jeho zákonodarca, pričom prostriedkom pre dosiahnutie tohto cieľa sú konkrétne formulácie, ktoré zákonodarca pri tvorbe zákona použil. Teda ak chce zákonodarca povedať napríklad, že usmrtenie (zničenie) ľudského plodu sa zakazuje, bude oveľa účelnejšie, ak to povie formuláciou „Ľudský plod má právo na život,“ ako formuláciou „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením,“. Účelnejšie je to v tom zmysle, že voľbou druhej z uvedených formulácií zvyšuje riziko, že ho adresáti práva nepochopia tak, ako chcel, aby ho pochopili. Cieľom v optike následkového úmyslu je faktický stav vecí, ktorý sa má dosiahnuť aplikáciou zákona v konkrétnych prípadoch, pričom prostriedkom pre dosiahnutie tohto cieľa sú opäť konkrétne formulácie príslušného zákona. Ak je následkovým úmyslom zákonodarcu znížiť počet usmrtených (zničených) ľudských plodov na čo najnižší počet, kandidátom na účelný prostriedok bude formulácia „Kto usmrtí alebo nechá usmrtiť ľudský plod, potrestá sa odňatím slobody až na päť rokov“. Pri hľadaní účelných prostriedkov v optike následkového úmyslu sa otvára široký priestor pre polemiku. Do akej miery je v takto citlivej záležitosti účelná represia? Majú sudcovia vôbec dostatočnú odbornosť, aby túto účelnosť vedeli posúdiť? A nie je v tejto otázke posúdenie účelnosti skôr vecou hodnotovou ako odbornou? Ak áno, odkiaľ sudcovia čerpajú legitimitu, aby na takéto hodnotové otázky odpovedali záväzným spôsobom? Nemusí tu ísť iba o posudzovanie ústavnosti „neúčelne“ represívneho ustanovenia, stačí si len predstaviť, že sudcov všeobecných súdov pomyselná „neúčelnosť“ represie povedie k paušálnemu záveru, že „potrestať až na päť rokov“ znamená aj „nepotrestať“. Voľba účelného prostriedku v optike následkového úmyslu je kontroverzná aj z toho dôvodu, že v zásade takmer vždy predpokladá nielen zhodnotenie spôsobilosti prostriedku dosiahnuť žiadaný následok, ale aj zhodnotenie jeho škodlivosti s ohľadom na možné ohrozenie tých hodnôt, ktorých realizácia či ochrana v žiadanom následku reflektované neboli. Tu sa minimálny prah „racionality“ zvyčajne chápe ako rovnováha: škodlivosť nežiaduceho následku nesmie byť väčšia ako prospešnosť žiadaného následku. Uplatniť takúto racionalitu v praxi je však extrémne náročné, a to minimálne z dôvodu, že sa tu predpokladá súmerateľnosť vyvažovaných hodnôt. Tak napríklad: Možno stupne ochrany ľudského plodu merať a následne porovnávať so stupňami ochrany súkromia či dôstojnosti ženy, v ktorej daný plod rastie? Nie je nádej, že v tomto prípade dospejeme k racionálnemu rozhodnutiu rovnako iluzórna ako tá, že dospejeme k racionálnej odpovedi na otázku, „či je určitá čiara dlhšia viac, ako je určitý kameň ťažší“?[2] Sporné je už však samotné poňatie rovnováhy ako racionálneho riešenia hodnotovej dilemy. Rovnováha sama o sebe môže byť racionálna azda len v kontexte žiadaného pluralizmu hodnôt, v ktorom sa uznáva, že rozmanité hodnoty nemajú pôvod v nejakom spoločnom rodokmeni a ani ich nemožno usporiadať do hierarchie, v ktorej jedna hodnota prevažuje nad druhou. Ak by však takýto pluralizmus (aspoň v niektorých oblastiach) žiadaný nebol, napríklad, keď dá ústavodarca jednoznačnú prioritu zákazu mučenia pred akokoľvek vážne ohrozenou verejnou bezpečnosťou, rovnováha ako odpoveď na hodnotovú dilemu nie je racionálnym riešením. Tu je jasne vidieť, že účelnosť nie je len vecou „racionality“ v zmysle, že rozum nám dokáže vygenerovať nespochybniteľné odpovede na to, ktorý ľudský čin či politické opatrenie je či nie je účelné. Posudzovanie účelnosti nie je len o chladnom vymeriavaní podľa šablóny nejakých spoľahlivých rozumových kritérií, ale aj o osobných rozhodnutiach, v ktorých dávame prednosť jednému dobru pred druhým. Hovoriť v súvislosti s účelnosťou len a len o „racionalite“ napokon vedie k tomu, že zodpovednosť za tieto rozhodnutia sa, keď nie rovno popiera, tak prinajmenšom zastiera. Ešte náročnejšie (v zmysle zvýšeného tlaku na osobnú zodpovednosť za hodnotovú voľbu) to vyzerá s testom proporcionality, ktorý používajú niektoré ústavné súdy v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti. Súdy podľa neho skúmajú nielen to, či je určitý prostriedok spôsobilý dosiahnuť zákonodarcom zamýšľaný následok a či potenciálna škodlivosť prostriedku neprevažuje nad potenciálnou prospešnosťou cieľa, ale aj to, či samotný tento cieľ je „racionálny“.[3] Tu sa „racionalita“ cieľa chápe tak, že cieľ je hodný nasledovania, no opäť nie je jasné, na základe akých kritérií sa táto hodnotnosť má posudzovať. Štandardne sa vychádza z toho, že funkciou demokratického a právneho štátu je ochraňovať základné práva a slobody. Odhliadnuc od toho, že sa to dá robiť nespočetne veľa spôsobmi, ak by parlament smel vydávaním zákonov nasledovať len tieto ušľachtilé ciele, bolo by to veľmi málo. Niet pritom ústavy, ktorá by dokázala komplexne upraviť, čo je a čo nie je nasledovaniahodným cieľom. Len pre ilustráciu: Je kolaborácia s Treťou ríšou nasledovaniahodným cieľom, aj keď tušíme, že si ňou národ do svojho historického podvedomia vpíše morálnu traumu, s ktorou sa možno už nikdy nebude vedieť vyrovnať, alebo je nasledovaniahodné skôr násilné vzoprenie sa agresorovi aj s vedomím, že tým národ riskuje svoje vlastné, takpovediac „biologické“, prežitie? A je racionálne hľadať medzi týmito dvoma cieľmi nejakú rovnováhu? Veta, že „vyvažovaním dospejeme k racionálnemu riešeniu ťažkých morálnych dilem“ sa dá chápať dvoma spôsobmi. Buď doslovne, a vtedy pôjde o kapituláciu pred osobnou zodpovednosťou za vlastnú morálnu voľbu. Alebo obrazne, keď vyvažovanie chápeme len ako nevyhnutný prípravný krok pre uvážlivú morálnu voľbu; takú, v ktorej vieme, z čoho presne si vyberáme.[4]

 


[1] Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 226.

[2] Scaliove odlišné stanovisko k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Spojených štátov 486 U.S. 888 (1988) Bendix Autolite Corp. v. Midwesco Enterprises, Inc. zo dňa 17. 6. 1988. Citované podľa: Ondřejek, P.: Hodnotový pluralismus jako východisko poměřování základních práv a veřejných záujmů. In. Blaho, P. – Švecová, A. (eds.): Hodnotový systém práva a jeho reflexia v právnej teórii a praxi. I. zväzok. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2013, s. 230.

[3] „V podmienkach demokratického právneho štátu nie je totiž zákonodarca suverénom a nemôže postupovať ľubovoľne, ale musí mať pre svoju činnosť významný a racionálny dôvod; to súvisí i s poňatím tzv. racionálneho zákonodarca...“ Nález ÚS ČR so spis. zn. Pl. ÚS 8/09 (444/2012 Sb.; N 181/67 SbNU 185) vydaný dňa 30. 10. 2012, bod 55. K jednotlivým krokom testu proporcionality pozri: Ondřejek, P.: Princip proporcionality a jeho role při interpretaci základných práv a svobod. Praha: Leges, 2012, s. 94 a nasl.

[4] „Metóda nazývaná „vyvažovanie záujmov“ (Interessenabwägung) je iba formuláciou problému, nie jeho riešením“. Kelsen, H.: Pure Theory of Law. New Jersey: The Lawbook Exchange, 2008, s. 352.

Princíp súladu so status quo

Pokiaľ zákonodarca prijíma nový zákon, je racionálne, aby pri tom čo najviac rešpektoval existujúce právne a spoločenské pomery.[1] Z požiadavky rešpektu k platnému právu vyplýva požiadavka nerozpornosti. Rešpekt k právu pri tvorbe zákonov však vyžaduje viac ako len odstraňovanie prípadných rozporov. Ide o aktívne nadväzovanie funkčných vzťahov medzi zákonmi napríklad prostredníctvom jednotnej terminológie. Pri interpretácií práva má táto požiadavka podobu vyvrátiteľnej prezumpcie – pokiaľ z kontextu alebo z textu nevyplýva niečo iné, rovnaký výraz nesie rovnaký význam. Druhú požiadavku racionality ako súladu so status quo – rešpekt k spoločenským podmienkam, v ktorých sa má zákon aplikovať – možno chápať rôzne v závislosti od angažovanosti interpreta. V ultraminimálnej verzii zákonodarca rešpektuje spoločenské pomery už len tým, že sa pri tvorbe zákonov vyjadruje v prirodzenom jazyku. Interpret však môže „pritvrdiť“ a zaujať postoj, že racionálny zákonodarca pod výrazmi, ktoré v zákone použil, nemohol myslieť také významy, ktoré by boli v spoločnosti odmietané a viedli by k spoločenskej neúčinnosti práva. V tejto perspektíve by napríklad formulácia „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ nemohla znamenať absolútny zákaz umelého prerušenia tehotenstva z dôvodu, že by to viedlo k zvýšenému výskytu nelegálnych interrupcií či potratovej turistiky. V maximalistickej verzii racionálny zákonodarca rešpektuje spoločenské pomery tak, ako si predstavuje Dworkin vo svojej koncepcii práva ako integrity. To prakticky znamená, že zákonodarca pri tvorbe zákona vystihne „jedinú a jednotnú predstavu o spravodlivosti“, aká panuje v spoločnosti, čo sudcovi umožní interpretovať ho v tom najlepšom možnom svetle a nájsť v ňom jedinú správnu odpoveď na každý právny problém, ktorý spadá do jeho pôsobnosti . Racionalita ako súlad so status quo vo všetkých práve opísaných variantoch naráža na jeden zásadný problém: V čom presne má spočívať racionalita postoja, v ktorom sa súčasný stav automaticky považuje za stav žiaduci? Nejde náhodou iba o klasický omyl právnych, politických či morálnych filozofov, ktorí z toho, čo je zbrkle vyvodzujú to, čo má byť? Darmo bude konzervatívec tvrdiť, že je racionálne, aby sme si ponechali všetky časom overené spoločenské inštitúcie, keď si nie sme istí, či je trvácnosť sama o sebe spoľahlivým ukazovateľom toho, čo je dobré či prospešné. Veď predsa zlo a hlúposť sú rovnako trvalou súčasťou ľudských dejín ako snaha o ich potlačenie, tak ako môžeme vopred vedieť, na ktorej strane stoja naše inštitúcie? Analogickú námietku možno vzniesť voči naturalistom, ktorí odvodzujú právo a morálku z prírody. Heslo „žime v súlade s prírodou“ alebo „podporujme len také inštitúcie, ktoré sú prirodzené vo vzťahu k našej povahe“ je len rečníckym ornamentom nespôsobilým aplikácie pri riešení konkrétnych problémov, pretože, ak Dobro pochádza od Prírody, potom s rovnakou nevyhnutnosťou pochádza od nej aj Zlo. Argument „pretože je to v súlade s prirodzenou povahou veci“ nezachránime, ani keď pod „prirodzeným“ budeme myslieť „normálne“, teda to, čo sa vyskytuje štatisticky najčastejšie. Ako uvádza G. E. Moore, osobnostné kvality Sokrata či umelecké kvality Shakespeara sa vymykali z normálu, a predsa málokto z nás to bude považovať za dobrý dôvod na to, aby sme tieto osobnosti odsúdili ako zlé. „Abnormálne je častokrát lepšie ako normálne.“[2] Poňatie racionality ako súladu so status quo dáva zmysel iba za predpokladu, že: i) máme po ruke normu, pomocou ktorej dokážeme určiť, čo je na status quo hodné zachovania;[3] ii) príkaz zachovať status quo aplikujeme iba na tú časť právnej či spoločenskej reality, ktorá prešla cez filter príslušnej normy ako žiaduca.

 


[1] Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 127.

[2] Moore, G. E.: Principia ethica. rev. ed. Cambridge: Cambridge University Press, 1993, s. 94-5.

[3] Pozri bližšie: Kelsen, H.: A „dynamic“ theory of natural law. In. Kelsen, H.: What is justice? Berkeley – Los Angeles: University of California Press, 1957, s. 181.