Núdzový stav a štrajk lekárov

Koncom novembra 2011 vláda Slovenskej republiky vyhlásila vo vybraných nemocniciach núdzový stav.[1] Chcela tak predísť možnému ohrozeniu života a zdravia osôb plynúcemu z toho, že približne dvetisíc lekárov koordinovane podalo vo svojich nemocniciach výpovede.[2] Vláda dúfala, že v režime núdzového stavu bude môcť lekárov prinútiť, aby zostali vo svojej práci. Z jej strany išlo o zúfalý, ale rozhodný krok smerujúci k upevneniu jej pozície v rokovaní s odbormi, ktoré pre lekárov žiadali (okrem iného) vyššie platy. Jedna z viacerých právnych otázok, ktoré vyvstali v súvislosti s týmto prípadom znie: „Smie vláda Slovenskej republiky vyhlásiť núdzový stav v prípade, ak je v dôsledku hromadného podávania výpovedí zo strany lekárov ohrozený život alebo zdravie osôb?“ Na túto otázku odpovedá ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny nasledujúcim spôsobom:

„Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.“ [3]

Vyjdime z predpokladu, že výpočet kvalifikovaných príčin ohrozenia zákonom chránených hodnôt je otvorený, a to v dôsledku toho, že sa v ňom nachádza extrémne vágne slovo „katastrofa“. Teda popri pandémii, pohrome a havárii môžu príslušné hodnoty ohroziť aj iné kvalifikované príčiny, ktoré sú subsumovateľné pod slovo „katastrofa“.[4] Otázka teda znie: Možno hromadné podávanie výpovedí zo strany lekárov považovať za „katastrofu“? Pri odpovedi na ňu je vhodné použiť analogické usudzovanie v podobe pravidla ejusdem generis: našou úlohou je vytvoriť si limity výkladu všeobecného termínu „katastrofa“ tak, že tento termín špecifikujeme podľa spoločnej črty, ktorú zdieľajú špecifickejšie termíny „pandémia“, „pohroma“ a „prevádzková havária“, a následne zistiť, či túto spoločnú črtu zdieľa aj hromadné podávanie výpovedí zo strany lekárov.

To, čím sa na seba špecifické termíny podobajú, musí byť samo stále špecifickejšie ako všeobecný termín, ktorého výklad sa snažíme zúžiť. Ako vhodná sa mi javí stratégia spočívajúca v tom, že si zoberieme nejaké delenie celku na časti, napr. určitú rodovo-druhovú taxonómiu, pričom ak nenájdeme podobnosť v jednej časti celku, budeme k nemu postupne pridávať časti ostatné. Opäť však, aby táto stratégia mala praktický úžitok – zúženie všeobecného termínu – nesmieme dospieť k záveru, že špecifické príčiny sú si podobné až v súčte všetkých častí príslušného celku. Uvediem aplikáciu tejto metódy, v ktorej budem čiastočne kopírovať taxonómiu právnych skutočností:[5]

Pandémia, pohroma, havária a hromadné podanie výpovedí sú všetko právne skutočnosti, t.j. javy, ktoré podmieňujú vznik právnych následkov. Skúsme viesť deliacu čiaru tak, že si všetky právne skutočnosti rozdelíme na tie, ktoré sú nezávislé od ľudského správania a tie, ktoré od neho závislé sú. Bude stáť hromadné podanie výpovedí na opačnej strane ako pandémia, pohroma či havária? Nemusí, pretože výskyt pandémie ako aj prevádzkovej havárie môže byť závislý od ľudského správania. Skúsme sa teda posunúť tak, že si všetko ľudské správanie (bez ohľadu na jeho súlad s právom) rozdelíme najskôr na úmyselné a nedbanlivostné. Ak sú havárie závislé od ľudského správania, tak väčšinou preto, lebo ľudia robia chyby; z nedbanlivosti niečo opomenú či inak porušia pracovný postup v prevádzke nejakej organizácie alebo postup pri obsluhe nejakého zariadenia. Naopak výpovede sú úmyselným správaním. Nemôže byť však havária aj výsledkom úmyslu? Napríklad, že zamestnanec v podniku zámerne nevypne nejaký prístroj, ktorého prehriatie neskôr spôsobí explóziu?[6] Skúsme teda pokračovať v delení všetkých úmyselných ľudských činov na tie, ktoré sú v súlade s právom a na tie, ktoré sú s ním v rozpore. Vieme si predstaviť prevádzkovú haváriu (nebodaj pandémiu či pohromu) ako následok úmyselného správania, ktoré je v súlade s právom? Zdá sa, že pomaly prichádzame k nášmu cieľu, ale nechajme sa ešte raz zviesť a zíďme na poslednú odbočku. Čo tak oprávnené vyhlásenie vojny v susednom štáte vedúce k vojnovým operáciám, ktoré v našom štáte bezprostredne ohrozujú jednu z hodnôt vyrátaných v hlavnom výpočte? Napríklad zostrelenie vojnového lietadla agresora, ktoré dopadne na chemickú továreň blízko našich hraníc, čím spôsobí rozsiahle znečistenie životného prostredia. Akt zostrelenia lietadla bol úmyselný a v kontexte konkrétnej taktiky boja mohla byť súčasťou (aspoň nepriameho) úmyslu aj skutočnosť, že zostrelené lietadlo spadne na chemickú továreň (napr. napadnuté lietadlo malo v pláne spôsobiť ďaleko väčšiu škodu ako je tá, ktorá vyplýva z hrozby, že zostrelením spadne na továreň).[7] Akt zostrelenia lietadla bol zároveň v súlade s právom, pretože išlo útok na vojnový objekt pri zachovaní princípu proporcionality s ohľadom na jeho možné škodlivé následky. Všetko sa odohralo v rámci územia susedného štátu, takže v tomto prípade nejde o dôvod na vyhlásenie vojnového stavu,[8] hoci môžu byť v stávke hodnoty chránené núdzovým stavom. Prevádzková havária teda môže byť následkom úmyselného správania, ktoré je v súlade s právom. Ide však o podobne úmyselné správanie v súlade s právom ako je podanie výpovede v zmysle zákonníka práce? Nám intuícia hovorí, že nie.

Domnievame sa, že oprávnené zostrelenie lietadla jednoducho nie je relevantne podobné hromadnému podávaniu výpovedí. Hoci som nenašiel adekvátne vymedzenie spoločného znaku všetkých príčin ohrozenia explicitne vyrátaných v ústavnom zákone, predpokladám, že väčšina právnikov bude so mnou v tomto negatívnom závere súhlasiť. Jediné, čo viem ponúknuť na zvýšenie jeho presvedčivosti, je pokračovanie v negatívnej stratégii (preskočenie do módu argumentácie z opaku). Môžeme rozmýšľať, v čom sa zostrelenie lietadla od podania výpovede odlišuje. Tak napríklad pri posudzovaní súladu týchto aktov s právom operujeme v rámci úplne odlišných právnych odvetví. Zostrelenie lietadla musí byť súladné s trestným právom a vojnovým právom, podanie výpovede musí byť v súlade s pracovným a občianskym právom. Nesúlad zostrelenia lietadla s právom sám osebe nepovedie k tomu, že nenastanú účinky, ktoré si aktér so zostrelením lietadla spájal. Naopak nesúlad podania výpovede s právom spravidla povedie k tomu, že nenastanú účinky, ktoré si aktér s podaním výpovede spájal. A teraz k účinkom: Vôľa zostreliť lietadlo sa bezprostredne viaže na také účinky konania, ktoré sa prejavujú vo svete faktov, pretože zostrelenie lietadla je faktickým výkonom donucovacej moci, ktoré samo osebe nikoho nezaväzuje. Naopak vôľa podať výpoveď sa bezprostredne viaže na také účinky konania, ktoré sa prejavujú vo svete noriem, a síce ide o správanie, ktoré má záväzné právne účinky inter partes. Na to, aby mohlo byť zostrelenie lietadla súladné s právom, je potrebné, aby sa dalo chápať ako reakcia na protiprávne konanie. Totiž akákoľvek vojnová operácia je oprávnená per definitione iba vtedy, ak je súčasťou obrannej vojny, teda reakcie na vojnovú agresiu. Nič podobné v súvislosti s podaním výpovede neexistuje – ako zamestnanci výpoveď môžeme platne podať bez ohľadu na to, či ňou reagujeme na nejaký protiprávny čin alebo stav. Napokon, ak sme uvažovali o zostrelení lietadla ako možnej príčine, kvôli ktorej by vláda mohla vyhlásiť núdzový stav, uvažovali sme tak len a len kvôli faktickým následkom, ktoré by takéto zostrelenie lietadla spôsobilo; pre podradenie zostrelenia lietadla pod prevádzkovú haváriu teda nebolo konštitutívne to, že toto zostrelenie bolo úmyselným ľudským správaním súladným s právom, ale to, čo toto správanie fakticky spôsobilo.[9] Naopak podanie výpovede nie je následkom úmyselného ľudského správania – ide o úmyselné ľudské správanie ako také. Na základe tohto porovnania prichádzame k záveru, že podanie výpovede je relevantne rozdielne od pandémie, pohromy či havárie práve v tom, že ide o právny úkon. Hoci sme sporadicky o tomto probléme rozmýšľali (niekedy aj spolu so študentmi a kolegami) posledné tri roky, na nič iné okrem týchto relevantných rozdielností sme neprišili. A tie sú konkluzívnym dôvodom, pre ktorý vláda vyhlásením núdzového stavu v súvislosti s hromadnými výpoveďami lekárov konala v rozpore s článkom 5 odsek 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

 


[1] Pozri: Uznesenie Vlády SR č. 752 z 28. novembra 2011 (421/2011 Z. z.).

[2] K okolnostiam vyhlásenia núdzového stavu pozri: Vláda vyhlásila núdzový stav. In. http://www.etrend.sk/ekonomika/vlada-vyhlasila-nudzovy-stav.html (náhľad dňa 08.11.2015).

[3] Čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (znenie účinné od 11. 4. 2006, t.j. aj v čase podávania hromadných výpovedí lekárov).

[4] K tomuto problému pozri bližšie: Káčer, M.: Núdzový stav. In. Príbelský, P. - Korpáš, E.: Princípy konštitucionalizmu. Praha: Leges, 2015.

[5] Pozri napr.: Prusák, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 1999, s. 270.

[6] Ak by bola havária (podobne aj pandémia) dôsledkom teroristického útoku, uvažovali by sme skôr o vyhlásení výnimočného stavu, ale výnimočný stav nás v tejto knihe nezaujíma. Bližšie pozri čl. 4 ods. 1 zákona o bezpečnosti štátu.

[7] K nepriamemu úmyslu: „Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ: a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.“ § 15 zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon).

[8]Čl. 3 ods. 1 zákona o bezpečnosti štátu: „Vojnový stav môže na návrh vlády vyhlásiť prezident len za podmienky, že Slovenskej republike bezprostredne hrozí vypovedanie vojny alebo bez prostredne hrozí napadnutie cudzou mocou bez vypovedania vojny.“

[9] Prečo je nájdenie pokladu právnou udalosťou na rozdiel napr. od uzavretia kúpnej zmluvy? Ako odpoveď sa núka, že pri klasifikácii nájdenia pokladu je právne irelevantné, či nálezca poklad našiel v dôsledku šťastnej náhody alebo v dôsledku toho, že ho cieľavedome hľadal (nezávislosť od ľudskej vôle sa tu chápe ako právna irelevancia vôle, nie ako jej kauzálna neúčinnosť. K tomu pozri: Pattaro, E.: The Law and the Right: A Reappraisal of the Reality that Ought to Be. Dordrecht: Springer, 2005, s. 36-9). Avšak v dôsledku toho možno aj právny úkon koncipovať ako skutočnosť „nezávislú od ľudskej vôle“, stačí len, ak pri posudzovaní platnosti právneho úkonu budeme brať ohľad výlučne len na prejavy konajúceho, nie na to, či konajúci chcel týmito prejavmi niečo dosiahnuť.

Špeciálny súd

Keď Ústavný súd SR svojím nálezom so spisovou značkou PL. ÚS 17/08 rozhodol o nesúlade zákona o Špeciálnom súde so sídlom v Pezinku s Ústavou SR. Svoj záver oprel o viacero argumentov. Jedným z nich bola aj údajná mimoriadna povaha Špeciálneho súdu. Podľa názoru Ústavného súdu je v právnom štáte zásadne neprípustné, aby mal súd vymedzenú osobnú kompetenciu osobitne, teda len vo vzťahu k niektorým druhom osôb. Takto vymedzenú osobnú kompetenciu mal práve aj Špeciálny súd, ktorý podľa zákona stíhal taxatívne vyrátaných ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov, ak boli podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou. V nasledujúcom texte sa zameriame výlučne iba na otázku mimoriadnej povahy Špeciálneho súdu, pričom naším zámerom je ukázať, ako zvýšiť udržateľnosť právnych názorov zvyšovaním miery reflektívneho ekvilibria medzi závermi, ktoré považujeme za evidentne správne a princípmi, ktoré tieto závery opodstatňujú.

Väčšina Ústavného súdu k mimoriadnej povahe Špeciálneho súdu konštatovala:

„Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zriadením Špeciálneho súdu sa obmedzila pôsobnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z ich pôsobnosti sa vyňalo rozhodovanie o trestnej činnosti vybraných držiteľov verejnej moci. Pôsobnosť Špeciálneho súdu tak bola určená podľa princípu personality, ktorý patril k relevantným znakom určenia právomoci súdnej moci predovšetkým za feudalizmu. Existencia súdov, na ktoré sa v danom období vývoja spoločnosti (zahŕňajúceho aj právny systém) mohla obrátiť len privilegovaná vrstva (sociálna skupina), viedla k právnym reformám akcentujúcim súdny systém, v ktorom majú subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach prístup k rovnakému súdu, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie konceptu špecializovaných súdov. Ich existenciu možno rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej špecializovanej legislatívy. Kreácia špecializovaných súdnych orgánov má byť však vyjadrením objektivizovaných spoločenských potrieb, a nie prostriedkom mocenských zásahov iných zložiek štátnej moci do výkonu právomoci prináležiacej moci súdnej prostredníctvom vytvárania prvkov „alternatívneho súdneho systému“. Predpokladom zachovania nezávislosti justície je totiž zachovanie „jedného súdnictva“ v štáte.“[1]

Ústavný súd teda formuloval princíp – v zásade žiadna osobitná osobná kompetencia – a o jeho správnosti sa utvrdil, keď ho aplikoval na feudálne súdy súdiace podľa princípu personality. Bol však Špeciálny súd relevantne podobný súdom v období feudalizmu? V prvom rade, ak chce súd testovať správnosť princípu podľa správnosti výsledkov, ktoré generuje, mal by si bližšie špecifikovať, o akých výsledkoch chce vôbec uvažovať. Osobitná osobná kompetencia feudálnych súdov bola dôsledkom rozmanitých spoločenských faktorov. Pred etablovaním územných korporácií s verejnou mocou sa ľudia riadili právom rodu, z ktorého pochádzali, všeobecná osobná kompetencia tu teda objektívne nemohla existovať.[2] Cirkevné súdy súdili veci klerikov, pretože boli súčasťou personálneho substrátu cirkvi.[3] Delenie ľudí na slobodných a neslobodných bolo reflektované v zásade, že slobodných môžu súdiť iba slobodní („peers“ – im rovní), zatiaľ čo neslobodných súdil ich pán.[4] Kupci si postupom času vytvorili vlastné tribunály, pretože existujúce súdne orgány – obsadzované laikmi – sa nevyznali v predmete ich činnosti.[5] Ak k tomu pridáme rôzne privilégiá udelené stavom, mestám, cechom atď., výsledný obraz o osobitnej osobnej kompetencii feudálneho súdnictva sa značne skomplikuje. Ktorý z týchto súdov mienil Ústavný súd porovnávať so Špeciálnym súdom? Ak ústavný súd spomenul súdy, „na ktoré sa mohla obrátiť len privilegovaná vrstva“, chcel nám tým azda nahovoriť, že stíhanie verejných funkcionárov Špeciálnym súdom je ich „privilégiom“, zvýhodnením, ktoré odráža nerovnosť medzi verejnou a súkromnou osobou podobným spôsobom ako v minulosti právo odrážalo nerovnosť medzi šľachticom a poddaným? Domnievame sa, že ak v týchto dvoch nerovnostiach existuje nejaká úmera, tak len nepriama. Tento očividný kontrast Ústavný súd nedokázal zakryť ani preformulovaním princípu, podľa ktorého „subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach“ majú mať „prístup k rovnakému súdu“. Spáchanie trestného činu verejnou osobou v súvislosti s výkonom jej právomoci je „typovo rovnakou vecou“ ako spáchanie trestného činu súkromnou osobou iba na vyššej úrovni abstrakcie, ktorú si osvojí spravidla len ten, kto zámerne nechce vidieť, že medzi uvedenými javmi existujú relevantné rozdiely: trestná činnosť verejných osôb pri výkone ich právomoci je morálne hanebnejšia, pretože tu právo porušujú tí, ktorí dostali dôveru ho tvoriť, vykonávať alebo chrániť (prvok zrady), ďalej ide o činnosť, ktorá je spoločensky nebezpečnejšia, pretože ju vykonávajú tí, ktorí sa v dôsledku svojho vplyvu vedia účinnejšie vyhýbať spravodlivosti, a to obzvlášť v kultúre, o ktorej by skeptik povedal, že sa v nej podlizovanie mocným cení takmer ako národná cnosť.

Ak chcel Ústavný súd dosiahnuť v danej veci reflektívne ekvilibrium, namiesto toho, aby testoval svoj princíp na feudálnom súdnictve, ho mal otestovať priamo na sebe. Totiž okrem Špeciálneho súdu je to práve Ústavný súd sám, ktorý má osobitnú osobnú kompetenciu v trestných veciach – podľa čl. 107 Ústavy stíha prezidenta za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.[6] Ak ústavodarca odobral všeobecným súdom právomoc stíhať prezidenta za vlastizradu a pridelil ju ústavnému súdu, ako si môžeme byť istí, či z jeho strany nešlo o neprípustný „mocenský zásah prostredníctvom vytvárania prvkov alternatívneho súdneho systému“? Ak je „predpokladom zachovania nezávislosti justície“ aj „zachovanie jedného súdnictva v štáte“, nie je v rozpore s týmto predpokladom aj samotná existencia Ústavného súdu? Väčšina pléna ústavného súdu sa zrejme dovtípila, že princíp, ktorý navrhla na odôvodnenie svojho záveru – žiadna osobitná osobná kompetencia – vedie aj k takým výsledkom, ktoré sú neakceptovateľné, a preto navrhla jeho korekciu. Osobitná osobná kompetencia súdu je v poriadku iba za predpokladu, ak ju možno „rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej špecializovanej legislatívy“. Dá sa týmto princípom odôvodniť osobitná osobná kompetencia Ústavného súdu? Nedá. Úprava regulujúca stíhanie prezidenta nie je dôsledkom „spoločenskej nevyhnutnosti“ prejavujúcej sa v diferenciácií spoločenských vzťahov modernej spoločnosti, a keby aj ním bola, asi len málokto by si dovolil s vážnou tvárou tvrdiť, že ústavní sudcovia – z ktorých prakticky žiaden nemusí mať ani tú najmenšiu osobnú skúsenosť s vedením trestného konania – sú v tomto type veci expertne kompetentnejší ako sudcovia všeobecných súdov, ktorí sa trestnému procesu venujú celý život. K tomu navyše zoberme do úvahy, že expertná kvalifikácia v odbore ústavného práva nie je nevyhnutnou podmienkou pre ustanovenie kandidáta do funkcie ústavného sudcu, a keby aj zhodou okolností takou bola, z hľadiska jej udržania nedáva žiadny zmysel, aby o jej splnení v konkrétnom prípade rozhodovali priamo volené orgány, poslanci a prezident – teda laici. Preto máme dobrý dôvod myslieť si, že v porovnaní so sudcami všeobecných súdov ústavní sudcovia nie sú expertne kompetentnejší ani v stíhaní vo veci vlastizrady, ani v stíhaní vo veci úmyselného porušenia ústavy. Sudcovia ústavného súdu smú stíhať prezidenta nie kvôli ich expertnej kvalifikácii, ale kvôli inému typu ich legitimity. Ako podotýka Carl Schmitt, ani v striktnom režime právneho štátu sa nedokážeme celkom vyhnúť problému tzv. politickej justície.[7] Aj v právnom štáte sa politicky vysoko citlivé veci riešia v osobitných právnych procedúrach. Skrátka, ak sa už raz rozhodneme zoťať hlavu štátu, nejde (len) o právnu kauzu, ale (aj) o politickú kauzu, a preto je pochybné nechávať ju na starosti súdu, ktorý zvyčajne rieši veci ako krádež pneumatík z traktora či vulgárne nápisy na fasáde rodinného domu.

Osobitnú osobnú kompetenciu má Ústavný súd zakotvenú aj v čl. 136 ods. 2 Ústavy, ktorý mu zveruje právomoc viesť disciplinárne konanie proti predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu SR ako aj proti generálnemu prokurátorovi. Opäť tu musíme hľadať odôvodnenie výnimky z všeobecnej osobnej kompetencie a opäť dospejeme k záveru, že ňou nie je diferenciácia právnej úpravy a na ňu naviazaná vyššia špecializácia sudcov. Princípy, ktorými Ústavný súd odôvodnil svoje rozhodnutie sú naprojektované zle, pretože sa nimi nedajú odôvodniť závery, o ktorých správnosti bežného právnika ani nenapadne pochybovať. Ak by sa ústavodarca z dobrej vôle nechal inšpirovať tým, čo Ústavný súd v tejto kauze výslovne povedal, musel by mu zobrať právomoc stíhať prezidenta, ako aj najvyšších predstaviteľov justície. Ak by sa z dobrej vôle inšpiroval tým, čo Ústavný súd fakticky urobil, musel by Ústavný súd zrušiť ako celok.[8] Na tomto príklade vidieť, ako absencia reflektívneho ekvilibria mohla byť pre súd, ktorý ju spôsobil celkom fatálna.

 


[1] Nález ÚS SR so sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa 20. mája 2009, bod III.1.

[2] Hattenhauer, H.: Evropské dějiny práva. Praha: C. H. Beck, 1998, s. 19 a nasl.

[3] Ibidem, s. 155 a nasl., 297.

[4] Bloch, M.: Feudal Society II: Social Classes and Political Organization. London: Taylor & Francis, 2005, s. 83 a nasl.

[5] Ibidem, s. 82.

[6] Zámerne sme spomedzi súdov vybrali práve Ústavný súd, hoci sme sa tým vystavili námietke, že základ kompetencie tohto súdu je daný ústavou, a teda táto kompetencia nemôže byť v žiadnom prípade protiústavná. Domnievame sa, že keď Ústavný súd interpretuje ústavu, a nebolo tomu inak ani v tomto prípade, tak častokrát mieni formulovať princípy, ktoré text aktuálne platnej ústavy transcendujú.

[7] Schmitt, C.: Constitutional Theory. Durham – London: Duke University Press, 2008, s. 176-8.

[8] Väčšina Ústavného súdu zrušila zákon o Špeciálnom súde ako celok, hoci mohla (a smela) zrušiť iba tie jeho časti, ktoré boli protiústavné. Menšina Ústavného súdu vo svojom odlišnom stanovisku na margo tohto problému konštatovala: „Z tohto hľadiska hodnotíme rozhodnutie väčšiny pléna ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 ako prejav neprimeraného súdneho aktivizmu, ktorý v konečnom dôsledku vyvoláva závažné otázniky nad tým, či väčšina pléna ústavného súdu pri rozhodovaní o tejto veci konala v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, a či ústavný súd týmto svojím rozhodnutím nezasiahol neprípustným spôsobom do ústavou vymedzenej deľby moci medzi zákonodarnou mocou a súdnou mocou, a tým narušil ich ústavou garantovanú rovnováhu prisvojením si právomoci, ktorú ústava ústavnému súdu nezverila.“ Odlišné stanovisko k nálezu so sp. zn. Pl. ÚS 17/08 z 20. Mája 1009, bod I.5.

Hrubé porušenie dobrých mravov

§ 630 Občianskeho zákonníka znie: „Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.“ Čo presne znamená, že niekto „hrubo porušuje dobré mravy“? V nasledujúcom texte sa pokúsime ukázať, že pri uchopovaní významu niektorých slovných výrazov ani tak nie dôležité určiť si všeobecné kritériá ich použitia, ako skôr nahliadnuť podobnosť medzi prípadmi, v ktorých boli dané slovné výrazy aplikované v minulosti. Týmto sa dostávame k záveru, že pre právnika je užitočné schematizovať si významy niektorých výrazov skôr cez predstavu rodinnej podobnosti ako cez predstavu ohraničeného okruhu

Pozrime sa do súdnych rozhodnutí a hľadajme v nich najskôr to, čo majú všetky „hrubé porušenia dobrých mravov“ spoločné:

„Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Pojem dobré mravy má pôvod v rímskoprávnej tradícii, kde sa názvom boni mores označujú mimoprávne štandardy správania. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú odovzdávané rozhodujúcej časti spoločnosti a majú povahu základných noriem. Rozpor s dobrými mravmi je, ak obsah správania je v rozpore s citom pre slušnosť a s pravidlami slušnosti, ako ich uznávajú všetci slušní a spravodlivo zmýšľajúci ľudia. (...) Nemožno vylúčiť, aby sa vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu prihliadlo, hoci úplne výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobe alebo v pomeroch účastníka, ktorý sa domáha ochrany proti neoprávnenému zásahu. Môže však ísť len o také okolnosti, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad vyžadujú, pričom treba osobitne starostlivo dbať o to, aby ten, kto sa ich dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu, a zabránil snahe alebo možnosti ich zneužitia.“[1]

„Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/2007).“[2]

Teda ak chceme zistiť, či konkrétne správanie obdarovaného je hrubým porušením dobrých mravov, mali by sme si zodpovedať prinajmenšom tieto otázky:

i) Porušil obdarovaný dobré mravy v dostatočnej intenzite alebo ich porušoval sústavne?

ii) Išlo o porušenie takých noriem, ktoré sú v spoločnosti všeobecne uznávané, odovzdávané jej rozhodujúcej časti, relatívne trvalé a vystihujúce podstatné historické tendencie?

iii) Bolo správanie obdarovaného v rozpore s citom pre slušnosť a s pravidlami slušnosti, ako ich uznávajú všetci slušní a spravodlivo zmýšľajúci ľudia?

iv) Bolo správanie obdarovaného vyprovokované darcom, ktorý sa sám voči nemu správal tak, že tým porušoval dobré mravy? (princíp vzájomnosti)

v) Ak bolo správanie obdarovaného vyprovokované darcom, bolo toto správanie v zrejmom nepomere k danej provokácií?

Správanie obdarovaného zakladá „hrubé porušenie dobrých mravov“ v prípade, ak sme na prvé tri otázky odpovedali kladne a na štvrtú záporne alebo ak sme na všetkých päť otázok odpovedali kladne. Zahoďme teraz tieto všeobecné kritériá za hlavu a zaostrime zrak na konkrétne skutkové stavy. V prvom kroku sa pozrime na prípady, v ktorých súdy konštatovali, že došlo k „hrubému porušeniu dobrých mravov“:

i) Matka darovala svojej dcére niečo vyše 35 000,- EUR, ktoré dcéra investovala do výstavby rodinného domu. V darovacej zmluve sa dcéra zaviazala, že matke ako darkyni zabezpečí starostlivosť a bývanie až do jej smrti. Matka bývala v uvedenom rodinnom dome spolu s dcérou a jej manželom; ten však holdoval alkoholu, správal sa agresívne a matke sa vyhrážal zabitím. Z toho dôvodu matka z domu odišla s tým, že si dočasne zabezpečila iné ubytovanie. Matka sa onedlho stala odkázanou na pomoc druhých, a preto požiadala dcéru, aby jej umožnila návrat do rodinného domu. Tá na jej žiadosť nereagovala, neprejavila o matku žiadny záujem. Matka v núdzi poprosila o asistenciu občianske združenie pomáhajúce bezdomovcom.[3]

ii) Otec daroval svojmu synovi jednu polovicu rodinného domu spolu s podielmi v iných nehnuteľnostiach. Syn podpisom darovacej zmluvy prevzal na seba záväzok zriadiť pre otca právo doživotného užívania príslušnej časti daného domu a strpieť jeho výkon. Vzťahy medzi otcom a synom sa časom narušili: syn neposkytoval otcovi žiadnu pomoc, neprispieval na náklady spojené s užívaním spoločnej domácnosti, bránil otcovi v užívaní hnuteľných vecí, ktoré boli v otcovom vlastníctve, zamykal pred otcom dvere, čím mu zabraňoval vstúpiť do niektorých častí domu. Syn bol dokonca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, keď otcovi nadával a hodil mu do hlavy plechovku, čím mu spôsobil drobné poranenie.[4]

iii) Manželka darovala manželovi podiel v rodinnom dome. Manžel bol neskôr uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, pretože svoju manželku udrel hlavou o zem, čím jej spôsobil povrchové poranenie, ďalej jej spôsobil pomliaždenie pleca, ramena a bedier, čím jej privodil krátkodobú práceneschopnosť.[5]

iv) Matka darovala svojej dcére byt, ich vzťah sa však neskôr zhoršil, istý čas vôbec spolu nekomunikovali a obdarovaná zakázala svojej dcére stretávať sa s darkyňou (t.j. vnučke zakázala stretávať sa so starou mamou). Obdarovaná stratila zamestnanie, prepadla alkoholu, pri stretnutí s darkyňou jej vulgárne nadávala, ponižovala ju, strkala do nej. Obdarovaná darkyni vôbec nepomáhala, ani sa o ňu nezaujímala, hoci darkyňa v prípade potreby pomáhala jej dcére (t.j. svojej vnučke), napríklad tým, že platila poplatky za darovaný byt, kupovala vnučke jedlo a chodila ju ratovať, keď jej matka dostala záchvat hystérie.[6]

v) V roku 2004 rodičia darovali svojej dcére a jej manželovi byt. Každému z nich dali jednu polovicu vo viere, že tým zabezpečia materiálne podmienky pre rozvíjanie ich vzťahu a pre výchovu ich spoločnej dcéry. Manželstvo obdarovaných, uzavreté v roku 1998, bolo harmonické, bez žiadnych väčších komplikácií. V lete roku 2008 obdarovaný manžel nadviazal intímny pomer s inou ženou, čo zapríčinilo krízu v jeho manželstve, ktorú nedokázala odvrátiť ani spoločná návšteva manželov v psychologickej poradni. Podľa slov manžela v novom vzťahu našiel oporu a pohodu. Podľa slov manželky ju manžel ignoroval, vysmieval sa jej a ponižoval ju. Manžel v septembri roku 2008 svoju manželku, dieťa i spoločnú domácnosť opustil.[7]

A teraz prípady, v ktorých k „hrubému porušeniu dobrých mravov“ nedošlo:

i) Matka darovala synovi byt. Matka najskôr pracovala v zahraničí a keď prišla na Slovensko bývala u syna v darovanom byte. Ten jej však obmedzoval užívacie právo k bytu napríklad tak, že vypínal kúrenie, zamykal ostatné izby, zakazoval jej v byte chovať psov, telefonovať z pevnej linky a užívať hnuteľné veci, ktoré mali v byte jeho priateľka a nájomníci. Matke vadilo, že syn zriadil na byt záložné právo bez jej súhlasu a že jej nedával podiel zo zisku z nájomného. Neskôr syn na byte vymenil zámok, čím prinútil matku presťahovať sa do jej rodinného domu (chaty). V tomto dome syn opravil kúrenie na vlastné náklady.[8]

ii) Otec daroval dcére (ako jednoročnej, zastúpenej matkou) rodinný dom aj s prislúchajúcimi nehnuteľnosťami. Maloletá dcéra prostredníctvom svojej matky podala žiadosť o zrušenie trvalého pobytu otca v danom dome, odpojila ho od prívodu vody, snažila sa ho odpojiť aj od dodávky elektrickej energie a podala žalobu na vypratanie domu, a to aj napriek tomu, že otec bol v nepriaznivom zdravotnom stave a v prípade vysťahovania by nemal kde bývať.[9]

iii) Darkyňa darovala obdarovanej byt, pričom obdarovaná sa v darovacej zmluve zaviazala k poskytnutiu práva na doživotné užívanie a k starostlivosti o darkyňu. Hoci darkyňa bola na túto starostlivosť odkázaná, obdarovaná jej ju odoprela poskytnúť. Toto odopretie však bolo vyprovokované samou darkyňou, tej sa poskytnutá starostlivosť nezdala dosť dobrá a obdarovanej znemožnila prístup do predmetného bytu. Prejav tejto nespokojnosti možno ilustrovať drobným incidentom, keď obdarovaná pripravovala darkyni krajec chleba, a tá ho následne po obdarovanej hodila.[10]

iv) Otec daroval dcére trojštvrtinový podiel na rodinnom dome spolu s priľahlým pozemkom. So súhlasom otca začala dcéra spolu so svojím manželom rekonštruovať podkrovie darovaného domu, aby sa v ňom dalo bývať. Medzičasom otec bez súhlasu svojej dcéry ako väčšinovej spoluvlastníčky a bez stavebného povolenia pristavil k domu ďalšiu obytnú stavbu, do ktorej sa nasťahoval. Dcéra spolu s jej manželom v záujme predchádzania konfliktom reagovali tak, že na pozemku postavili murovaný plot, ktorý oddeľoval príslušné spoluvlastnícke podiely. Dcéra sa zároveň pre príslušný stavebný úrad vyjadrila, že nesúhlasí so stavbou, ktorú k domu nelegálne pristaval jej otec a že žiada o jej zbúranie. Vzťahy boli napäté aj medzi otcom a manželom dcéry, obidvaja boli uznaní vinnými zo spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, pretože sa hádali, nadávali na seba a urážali sa. Dcéra s manželom nakoniec rekonštrukciu podkrovia v darovanom dome nedokončili, do domu sa nenasťahovali a radšej si zaobstarali iné bývanie. Aj napriek naštrbeným vzťahom dcéra svojho otca navštevovala, napr. mu bola blahoželať spolu s deťmi (jeho vnúčatami) k päťdesiatym narodeninám.[11]

v) V roku 2003 manžel daroval manželke rodinný dom. Ich manželstvo, uzavreté v roku 2000, bolo spočiatku bezproblémové. V roku 2001 sa im narodil syn. Od roku 2003 začal mať manžel vážne zdravotné komplikácie (mozgovo-cievna príhoda, srdcovo-cievne ochorenie, cukrovka...), čo viedlo k jeho podráždenosti a neschopnosti viesť intímny život. Manžel mal popri tom aj pracovné problémy (bol vlastníkom viacerých firiem) a trpel predstavou, že sa všetci proti nemu spolčili. V roku 2007 si manželka našla mimomanželskú intímnu známosť a ešte v ten istý rok spolu so spoločným synom opustila domácnosť. Znalec s odboru psychológie vo svojom posudku konštatoval, že dôvodom krízy v manželstve bol vekový rozdiel manželov, ich odlišné potreby a predstavy o sebarealizácií, rozdielne rodinné pozadie, choroby manžela, jeho vysoká dominancia a neochota ju korigovať (veľké ego, asertivita prerastajúca do agresivity) a nevera manželky, pri ktorej však treba zobrať do úvahy aj jej sexuálnu depriváciu.[12]

Človek má v zásade dve možnosti, ako sa vytrénovať v používaní výrazu „hrubé porušenie dobrých mravov“. Buď sa namemoruje všeobecné kritériá, o ktorých sudcovia deklarujú, že ich používajú ako mierku toho, či došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov a následne ich začne používať ako vrchnú premisu vo vlastných deduktívnych úsudkoch alebo sa pozrie na konkrétne prípady, v ktorých sudcovia konštatovali, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov a na základe podobnosti týchto prípadov začne konštruovať vlastné analogické úsudky. Prvá metóda učenia sa začne zlyhávať, akonáhle zistí, že dané kritériá sú príliš všeobecné (pozri vyššie napr. kritérium ii a iii), a preto mu neostane nič iné, len ju doplniť metódou druhou.

K podobnému záveru prichádza Svein Eng, ktorý tvrdí, že právnici určujú význam niektorých právnych termínov aj prostredníctvom vzhliadnutia k typickým prípadom ich použitia. Eng má na mysli hodnotovo ladené právne termíny, ktorých význam je určiteľný nie (len) cez kognitívne kritériá, ale (aj) cez hodnotové kritériá, pričom aplikácia hodnotových kritérií na konkrétny prípad predpokladá osobné rozhodnutie založené na porovnávaní a vyvažovaní rôznorodých faktorov. Tu podľa Enga nastáva problém: Ak máme hodnotový termín definovať vo všeobecnej rovine, táto definícia bude mať podobu návodu, ktorý nám napovie, aké faktory máme pri aplikácii termínu zvážiť a aký je vzájomný vzťah medzi nimi. Lenže takto vymedzená štruktúra termínu môže byť taká komplikovaná, že nám nakoniec napovie len veľmi málo. Ak k tomu prirátame, že právnici majú pri memorovaní práva ako aj pri jeho aplikácii všeobecnú tendenciu šetriť čas a energiu, nebudeme sa môcť vôbec čudovať, že radšej ako po zozname všeobecných kritérií použitia určitého termínu siahnu po rade konkrétnych prípadov jeho použitia.[13]

 


[1] Rozsudok Krajského súdu Bratislava so sp. zn. 5Co/674/2012 vydaný dňa 24.02.2015 parafrázujúci rozsudok prvého stupňa, o ktorom rozhodoval. Citáciu sme ponechali bez zmeny spolu s chybami v skloňovaní, skladbe a interpunkcii tak, ako bol rozsudok uverejnený na www.otvorenesudy.sk dňa 21.10.2015. Domnievame sa, že tieto chyby v texte nebránia jeho zrozumiteľnosti. Porovnaj: Rozsudok Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 5Cdo/72/2008 vydaný dňa 30.06.2008; dostupné na: www.supcourt.sk

[2] Rozsudok Krajského súdu Trnava so sp. zn. 9Co/403/20013 vydaný dňa 30.09.2014; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 21.10.2015.

[3] Rozsudok Krajského súdu Bratislava so sp. zn. 2Co/128/2013 vydaný dňa 22.01.2014; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[4] Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica so sp. zn. 15Co/127/2013 vydaný dňa 27.08.2014; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[5] Rozsudok Krajského súdu Košice so sp. zn. 1Co/219/2012 vydaný dňa 15.01.2014; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[6] Rozsudok Okresného súdu Košice I so sp. zn. 39C/27/2010 vydaný dňa 10.10.2013; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[7] Rozsudok Okresného súdu Martin so sp. zn. 15C/35/2011 vydaný dňa 09.03.2012; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 23.10.2015.

[8] Rozsudok Krajského súdu Bratislava so sp. zn. 14Co/512/2013 vydaný dňa 20.05.2014; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[9] Rozsudok Krajského súdu Trenčín so sp. zn. 4Co/288/2012 vydaný dňa 19.09.2013; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[10] Rozsudok Krajského súdu Trnava so sp. zn. 10Co/203/2012 vydaný dňa 27.11.2013; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 22.10.2015.

[11] Rozsudok Okresného súdu Malacky so sp. zn. 4C/28/2008 vydaný dňa 20.04.2009; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 24.10.2015.

[12] Rozsudok Okresného súdu Košice I so sp. zn. 38C/209/2008 vydaný dňa 06.07.2011; dostupné na: www.otvorenesudy.sk; náhľad dňa 23.10.2015.

[13] Eng, S.: Analysis of Dis/agreement – with Particular Reference to Law and Legal Theory. Dordrecht: Kluwer, 2003, s. 201-13. Dá sa pochybovať , či vytvorenie radu konkrétnych prípadov aplikácie určitého právneho termínu šetrí právnikom pri vymedzovaní jeho významu čas a energiu. Zrejme to závisí od spôsobu, akým sú systematizované a zverejňované súdne rozhodnutia a aký spoľahlivý je vyhľadávací algoritmus v ich databázach. Sám za seba môžem povedať, že zostavenie radu prípadov aplikácie § 630 OZ mi čas nijako neušetrilo. Okrem toho človek riskuje, že dostane zlú náladu, nakoľko listovanie v súdnych spisoch zvyčajne nezvyšuje mienku o ľudskom plemene.