Login/register

Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť sa robiť Vášho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vytvoriť účet

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Užívateľské meno *
Heslo *
Overenie hesla *
E-mail *
Skontrolujte, či e-mail *
Captcha *

Špeciálny súd

Keď Ústavný súd SR svojím nálezom so spisovou značkou PL. ÚS 17/08 rozhodol o nesúlade zákona o Špeciálnom súde so sídlom v Pezinku s Ústavou SR. Svoj záver oprel o viacero argumentov. Jedným z nich bola aj údajná mimoriadna povaha Špeciálneho súdu. Podľa názoru Ústavného súdu je v právnom štáte zásadne neprípustné, aby mal súd vymedzenú osobnú kompetenciu osobitne, teda len vo vzťahu k niektorým druhom osôb. Takto vymedzenú osobnú kompetenciu mal práve aj Špeciálny súd, ktorý podľa zákona stíhal taxatívne vyrátaných ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov, ak boli podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou. V nasledujúcom texte sa zameriame výlučne iba na otázku mimoriadnej povahy Špeciálneho súdu, pričom naším zámerom je ukázať, ako zvýšiť udržateľnosť právnych názorov zvyšovaním miery reflektívneho ekvilibria medzi závermi, ktoré považujeme za evidentne správne a princípmi, ktoré tieto závery opodstatňujú.

Väčšina Ústavného súdu k mimoriadnej povahe Špeciálneho súdu konštatovala:

„Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zriadením Špeciálneho súdu sa obmedzila pôsobnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z ich pôsobnosti sa vyňalo rozhodovanie o trestnej činnosti vybraných držiteľov verejnej moci. Pôsobnosť Špeciálneho súdu tak bola určená podľa princípu personality, ktorý patril k relevantným znakom určenia právomoci súdnej moci predovšetkým za feudalizmu. Existencia súdov, na ktoré sa v danom období vývoja spoločnosti (zahŕňajúceho aj právny systém) mohla obrátiť len privilegovaná vrstva (sociálna skupina), viedla k právnym reformám akcentujúcim súdny systém, v ktorom majú subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach prístup k rovnakému súdu, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie konceptu špecializovaných súdov. Ich existenciu možno rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej špecializovanej legislatívy. Kreácia špecializovaných súdnych orgánov má byť však vyjadrením objektivizovaných spoločenských potrieb, a nie prostriedkom mocenských zásahov iných zložiek štátnej moci do výkonu právomoci prináležiacej moci súdnej prostredníctvom vytvárania prvkov „alternatívneho súdneho systému“. Predpokladom zachovania nezávislosti justície je totiž zachovanie „jedného súdnictva“ v štáte.“[1]

Ústavný súd teda formuloval princíp – v zásade žiadna osobitná osobná kompetencia – a o jeho správnosti sa utvrdil, keď ho aplikoval na feudálne súdy súdiace podľa princípu personality. Bol však Špeciálny súd relevantne podobný súdom v období feudalizmu? V prvom rade, ak chce súd testovať správnosť princípu podľa správnosti výsledkov, ktoré generuje, mal by si bližšie špecifikovať, o akých výsledkoch chce vôbec uvažovať. Osobitná osobná kompetencia feudálnych súdov bola dôsledkom rozmanitých spoločenských faktorov. Pred etablovaním územných korporácií s verejnou mocou sa ľudia riadili právom rodu, z ktorého pochádzali, všeobecná osobná kompetencia tu teda objektívne nemohla existovať.[2] Cirkevné súdy súdili veci klerikov, pretože boli súčasťou personálneho substrátu cirkvi.[3] Delenie ľudí na slobodných a neslobodných bolo reflektované v zásade, že slobodných môžu súdiť iba slobodní („peers“ – im rovní), zatiaľ čo neslobodných súdil ich pán.[4] Kupci si postupom času vytvorili vlastné tribunály, pretože existujúce súdne orgány – obsadzované laikmi – sa nevyznali v predmete ich činnosti.[5] Ak k tomu pridáme rôzne privilégiá udelené stavom, mestám, cechom atď., výsledný obraz o osobitnej osobnej kompetencii feudálneho súdnictva sa značne skomplikuje. Ktorý z týchto súdov mienil Ústavný súd porovnávať so Špeciálnym súdom? Ak ústavný súd spomenul súdy, „na ktoré sa mohla obrátiť len privilegovaná vrstva“, chcel nám tým azda nahovoriť, že stíhanie verejných funkcionárov Špeciálnym súdom je ich „privilégiom“, zvýhodnením, ktoré odráža nerovnosť medzi verejnou a súkromnou osobou podobným spôsobom ako v minulosti právo odrážalo nerovnosť medzi šľachticom a poddaným? Domnievame sa, že ak v týchto dvoch nerovnostiach existuje nejaká úmera, tak len nepriama. Tento očividný kontrast Ústavný súd nedokázal zakryť ani preformulovaním princípu, podľa ktorého „subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach“ majú mať „prístup k rovnakému súdu“. Spáchanie trestného činu verejnou osobou v súvislosti s výkonom jej právomoci je „typovo rovnakou vecou“ ako spáchanie trestného činu súkromnou osobou iba na vyššej úrovni abstrakcie, ktorú si osvojí spravidla len ten, kto zámerne nechce vidieť, že medzi uvedenými javmi existujú relevantné rozdiely: trestná činnosť verejných osôb pri výkone ich právomoci je morálne hanebnejšia, pretože tu právo porušujú tí, ktorí dostali dôveru ho tvoriť, vykonávať alebo chrániť (prvok zrady), ďalej ide o činnosť, ktorá je spoločensky nebezpečnejšia, pretože ju vykonávajú tí, ktorí sa v dôsledku svojho vplyvu vedia účinnejšie vyhýbať spravodlivosti, a to obzvlášť v kultúre, o ktorej by skeptik povedal, že sa v nej podlizovanie mocným cení takmer ako národná cnosť.

Ak chcel Ústavný súd dosiahnuť v danej veci reflektívne ekvilibrium, namiesto toho, aby testoval svoj princíp na feudálnom súdnictve, ho mal otestovať priamo na sebe. Totiž okrem Špeciálneho súdu je to práve Ústavný súd sám, ktorý má osobitnú osobnú kompetenciu v trestných veciach – podľa čl. 107 Ústavy stíha prezidenta za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.[6] Ak ústavodarca odobral všeobecným súdom právomoc stíhať prezidenta za vlastizradu a pridelil ju ústavnému súdu, ako si môžeme byť istí, či z jeho strany nešlo o neprípustný „mocenský zásah prostredníctvom vytvárania prvkov alternatívneho súdneho systému“? Ak je „predpokladom zachovania nezávislosti justície“ aj „zachovanie jedného súdnictva v štáte“, nie je v rozpore s týmto predpokladom aj samotná existencia Ústavného súdu? Väčšina pléna ústavného súdu sa zrejme dovtípila, že princíp, ktorý navrhla na odôvodnenie svojho záveru – žiadna osobitná osobná kompetencia – vedie aj k takým výsledkom, ktoré sú neakceptovateľné, a preto navrhla jeho korekciu. Osobitná osobná kompetencia súdu je v poriadku iba za predpokladu, ak ju možno „rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej špecializovanej legislatívy“. Dá sa týmto princípom odôvodniť osobitná osobná kompetencia Ústavného súdu? Nedá. Úprava regulujúca stíhanie prezidenta nie je dôsledkom „spoločenskej nevyhnutnosti“ prejavujúcej sa v diferenciácií spoločenských vzťahov modernej spoločnosti, a keby aj ním bola, asi len málokto by si dovolil s vážnou tvárou tvrdiť, že ústavní sudcovia – z ktorých prakticky žiaden nemusí mať ani tú najmenšiu osobnú skúsenosť s vedením trestného konania – sú v tomto type veci expertne kompetentnejší ako sudcovia všeobecných súdov, ktorí sa trestnému procesu venujú celý život. K tomu navyše zoberme do úvahy, že expertná kvalifikácia v odbore ústavného práva nie je nevyhnutnou podmienkou pre ustanovenie kandidáta do funkcie ústavného sudcu, a keby aj zhodou okolností takou bola, z hľadiska jej udržania nedáva žiadny zmysel, aby o jej splnení v konkrétnom prípade rozhodovali priamo volené orgány, poslanci a prezident – teda laici. Preto máme dobrý dôvod myslieť si, že v porovnaní so sudcami všeobecných súdov ústavní sudcovia nie sú expertne kompetentnejší ani v stíhaní vo veci vlastizrady, ani v stíhaní vo veci úmyselného porušenia ústavy. Sudcovia ústavného súdu smú stíhať prezidenta nie kvôli ich expertnej kvalifikácii, ale kvôli inému typu ich legitimity. Ako podotýka Carl Schmitt, ani v striktnom režime právneho štátu sa nedokážeme celkom vyhnúť problému tzv. politickej justície.[7] Aj v právnom štáte sa politicky vysoko citlivé veci riešia v osobitných právnych procedúrach. Skrátka, ak sa už raz rozhodneme zoťať hlavu štátu, nejde (len) o právnu kauzu, ale (aj) o politickú kauzu, a preto je pochybné nechávať ju na starosti súdu, ktorý zvyčajne rieši veci ako krádež pneumatík z traktora či vulgárne nápisy na fasáde rodinného domu.

Osobitnú osobnú kompetenciu má Ústavný súd zakotvenú aj v čl. 136 ods. 2 Ústavy, ktorý mu zveruje právomoc viesť disciplinárne konanie proti predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu SR ako aj proti generálnemu prokurátorovi. Opäť tu musíme hľadať odôvodnenie výnimky z všeobecnej osobnej kompetencie a opäť dospejeme k záveru, že ňou nie je diferenciácia právnej úpravy a na ňu naviazaná vyššia špecializácia sudcov. Princípy, ktorými Ústavný súd odôvodnil svoje rozhodnutie sú naprojektované zle, pretože sa nimi nedajú odôvodniť závery, o ktorých správnosti bežného právnika ani nenapadne pochybovať. Ak by sa ústavodarca z dobrej vôle nechal inšpirovať tým, čo Ústavný súd v tejto kauze výslovne povedal, musel by mu zobrať právomoc stíhať prezidenta, ako aj najvyšších predstaviteľov justície. Ak by sa z dobrej vôle inšpiroval tým, čo Ústavný súd fakticky urobil, musel by Ústavný súd zrušiť ako celok.[8] Na tomto príklade vidieť, ako absencia reflektívneho ekvilibria mohla byť pre súd, ktorý ju spôsobil celkom fatálna.

 


[1] Nález ÚS SR so sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa 20. mája 2009, bod III.1.

[2] Hattenhauer, H.: Evropské dějiny práva. Praha: C. H. Beck, 1998, s. 19 a nasl.

[3] Ibidem, s. 155 a nasl., 297.

[4] Bloch, M.: Feudal Society II: Social Classes and Political Organization. London: Taylor & Francis, 2005, s. 83 a nasl.

[5] Ibidem, s. 82.

[6] Zámerne sme spomedzi súdov vybrali práve Ústavný súd, hoci sme sa tým vystavili námietke, že základ kompetencie tohto súdu je daný ústavou, a teda táto kompetencia nemôže byť v žiadnom prípade protiústavná. Domnievame sa, že keď Ústavný súd interpretuje ústavu, a nebolo tomu inak ani v tomto prípade, tak častokrát mieni formulovať princípy, ktoré text aktuálne platnej ústavy transcendujú.

[7] Schmitt, C.: Constitutional Theory. Durham – London: Duke University Press, 2008, s. 176-8.

[8] Väčšina Ústavného súdu zrušila zákon o Špeciálnom súde ako celok, hoci mohla (a smela) zrušiť iba tie jeho časti, ktoré boli protiústavné. Menšina Ústavného súdu vo svojom odlišnom stanovisku na margo tohto problému konštatovala: „Z tohto hľadiska hodnotíme rozhodnutie väčšiny pléna ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 ako prejav neprimeraného súdneho aktivizmu, ktorý v konečnom dôsledku vyvoláva závažné otázniky nad tým, či väčšina pléna ústavného súdu pri rozhodovaní o tejto veci konala v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, a či ústavný súd týmto svojím rozhodnutím nezasiahol neprípustným spôsobom do ústavou vymedzenej deľby moci medzi zákonodarnou mocou a súdnou mocou, a tým narušil ich ústavou garantovanú rovnováhu prisvojením si právomoci, ktorú ústava ústavnému súdu nezverila.“ Odlišné stanovisko k nálezu so sp. zn. Pl. ÚS 17/08 z 20. Mája 1009, bod I.5.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť