Textualizmus vs. intencionalizmu

Debata medzi textualistami a intencionalistami sa dá charakterizovať aj ako spor o význam slov zákona, v ktorom tí prví zastávajú tézu, že pod významom textu zákona sa myslia príslušné sémantické konvencie fixované v slovníkoch, zatiaľ čo tí druhí zastávajú tézu, že pod významom textu zákona sa myslí to, čo ako význam mienil vymedziť autor zákona.

Na určitej úrovni analýzy dokážeme text chápať len ako výsledok uplatnenia príslušných jazykových pravidiel, abstrahujúc od toho, že ním niekto chcel niekomu niečo povedať. Úmysel autora nemusí byť konštitutívny pre jeho význam. Textualista by azda mohol prehlásiť, že ak sa majú ľudia medzi sebou dorozumieť prostredníctvom slov, úmysel ich autora nesmie byť konštitutívny pre ich význam. Úmysel je totiž vec nezjavná, a preto je jeho pripísanie určitému autorovi vždy len výsledkom (čiastočne) subjektívnej domnienky. Naopak to spoločné a objektívne, na základe čoho si ľudia rozumejú, keď medzi sebou rozprávajú, sú slová, resp. ich významy, ktoré sú kodifikované lexikou určitého jazyka. „Identita významu sa zaisťuje prostredníctvom intersubjektivity zodpovedajúcej sémantickej konvencie.“[1] Z toho možno vyvodiť, že v bežnej komunikácií to funguje skôr tak, že odvodzujeme úmysly autora výpovede z významu toho, čo povedal, a nie význam toho, čo povedal z jeho úmyslov. Čo to znamená pre výklad zákona?

Textu zákona dokážeme porozumieť aj bez toho, aby sme identifikovali úmysel jeho autora. Úmysel zákonodarcu si pri výklade zákona nemusíme všímať a ak by si právnici vo všeobecnosti mysleli opak, mohlo by to viesť dokonca až k oslabeniu vlády práva. Úmysel hovoriaceho je vec nezjavná, resp. oveľa menej zjavnejšia ako význam slov fixovaný slovníkom. Antonin Scalia je presvedčený, že preferencia nevyjadreného úmyslu zákonodarcu pred textom zákona „je ešte o krok horšia ako trik, ktorý sa pripisuje cisárovi Nerovi“, ktorý zverejnil svoje edikty vysoko na stĺpy, aby si ich ľudia nemohli poriadne prečítať. Sudca Scalia konštatuje, že podobne tyranská je aj „vláda prostredníctvom nevyjadreného úmyslu“.[2] Tento textualista je dosť obozretný na to, aby hovoril iba o „nevyjadrených“ úmysloch, pretože si je dobre vedomý toho, že z textu zákona dokážeme bežne a pomerne spoľahlivo vyvodzovať aj to, čo ním jeho autor zamýšľal („vyjadrené úmysly“). Teraz skúsime textualistickú pozíciu ešte viac posilniť poukazom na to, že v skutočnosti autora zákona ani nevieme spoľahlivo identifikovať. V podstate tu stačí len zrekapitulovať v literatúre známe výhrady voči voluntaristickému poňatiu práva.

Hans Kelsen tvrdí, že tradičné vymedzenie práva ako vôle suveréna je len metaforou. Existencia vôle je vo svojej podstate psychologický fenomén a právnici pri hľadaní právnych noriem nemajú ani schopnosti, ani potrebu, ani dôvod určovať, čo je predmetom vôle tej-ktorej osoby, nech už by aj konala v postavení suveréna. Zákon platí aj za predpokladu, že osoby, ktoré zaň hlasovali, už viac nechcú (napr. zmenili názor) alebo nemôžu chcieť (napr. zomreli), aby zákon platil. Téza, že zákon je vôľou poslancov, ktorí za zákon hlasovali, je jednoducho v ostrom rozpore s realitou:

„Hlasovať za návrh zákona však vôbec neznamená aj naozaj priať si jeho obsah. V psychologickom zmysle si človek môže priať niečo, o čom aspoň niečo tuší. Nie je možné si priať to, čo človek nepozná. Je pritom fakt, že veľké množstvo tých, ktorí hlasujú za návrh zákona, často, a možno dokonca vždy, má len veľmi povrchnú vedomosť o jeho obsahu. Ústava od nich vyžaduje iba to, aby za návrh zákona hlasovali zdvihnutím ruky alebo vyslovením „áno“. To dokážu urobiť aj bez toho, aby poznali obsah návrhu zákona a aby tento obsah učinili predmetom svojej vôle.“[3]

Zákon nie je vôľou zákonodarného zboru, a preto je celkom naivné si myslieť, že jeho význam dokážeme ozrejmiť poukazom na úmysel jeho autora. Z tejto úrovne analýzy môžeme skĺznuť priamo k problematike historickej metódy výkladu. V teórii sa proti historickej metóde (resp. proti intencionalizmu) namieta okrem iného aj to, že úmysel zákonodarcu sa dokazuje odkazom na dokumenty, ktoré zákonodarca sám fakticky neschválil (u nás typicky dôvodové správy). Z vyššie uvedenej kritiky voluntaristického poňatia práva však vyplýva, že problém identifikácie skutočného úmyslu zákonodarného zboru je oveľa hlbší. Nejde o to, že obsah dôvodovej správy nie je predmetom vôle poslancov, ale o to, že predmetom ich vôle spravidla nie je ani sám obsah návrhu zákona. Darmo budú zástancovia tzv. Paktentheorie[4] tvrdiť, že s obsahom dôvodovej správy poslanci súhlasili, pretože sa nevyjadrili proti, keď neplatí ani to, že poslanci súhlasili s obsahom návrhu zákona, pretože sa vyjadrili za.

Niekto by azda mohol namietať, že tieto úvahy sú až nevhodne „realistické“. Pri riešení normatívnej otázky, ako máme vykladať zákon, by sme nemali vychádzať z predpokladu, že poslanci nevykonávajú svoju funkciu so všetkou riadnou starostlivosťou. Mali by sme skôr predpokladať, že poslanci si ctia svoj politický záväzok voči spoločenstvu, ktoré ho zvolilo; že si každý návrh zákona riadne preštudujú a že keď o ňom po rozprave hlasujú, tak vyjadrujú svoj skutočný súhlas či nesúhlas s jeho obsahom. Tento optimistický predpoklad sám o sebe stojí za zváženie, avšak ak ho berieme ako jeden zo základov úspešného uplatnenia historickej metódy výkladu, potom je problém v jeho koherencii. Zmysel historickej metódy spočíva v tom, že sa snažíme spresniť význam zákona odkazom na minulú (historickú) skutočnosť. Predpoklad ochotného a schopného poslanca je však ahistorický. Nemôžeme s vážnou tvárou tvrdiť, že história legislatívneho procesu prispieva k objasneniu významu zákona a zároveň dodať, že tú históriu musíme najskôr tak trochu (v mene dobrej veci) sfalšovať.

Skúsme však od tejto námietky odhliadnuť a zoberme predpoklad ochotného a schopného poslanca vážne. Teda poslanec je ochotný a schopný pred každým hlasovaním riadne si naštudovať návrh zákona a vytvoriť si k nemu schvaľujúci alebo odmietajúci postoj. Dokážeme teraz zistiť, čo je to úmysel zákonodarcu? Ronald Dworkin vyrátava praktické ťažkosti, s ktorými sa pri jeho hľadaní musíme stretnúť: Psychické stavy ktorých ľudí máme zobrať v úvahu, aby sme dokázali vierohodne skonštruovať úmysel zákonodarcu? Bude sa rátať každý poslanec zúčastnený na hlasovaní, alebo len tí, ktorí aktívnejšie vystupovali v rozprave či len tí, ktorí hlasovali za návrh? „A čo prezident, ktorý návrh podpísal a spravil z neho zákon?“[5] Keď už sa aj na nejakej konkrétnej skupine ľudí ustálime, budeme musieť prekonať ďalší nepríjemný problém: Čo keď ľudia, ktorých úmysly sú pre posúdenie úmyslu zákonodarca relevantné (napr. hlasovali za), mali ohľadne významu zákona či jeho spoločenských dopadov navzájom rozdielne predstavy? Je rozhodujúci úmysel, ktorý spoločne zdieľala väčšina z nich alebo máme ich úmysly nejakým (čarovným) spôsobom spriemerovať? A čo za psychický stav vlastne hľadáme? Hoci to na prvý pohľad znie jednoducho, „úmysel“ je celkom komplikovaný fenomén. Pre účely ilustrácie si Dworkin vymyslel senátorku Smithovú: „Smithovej duševný život je zložitý; ktoré z jej presvedčení, postojov alebo iných psychických stavov tvoria jej „zámer““?“[6] Je to jej predpoveď budúceho stavu vecí, alebo je to skôr jej nádej, že budúci stav vecí bude vyzerať tak či onak? Môžeme Smithovej pripísať aj úmysel týkajúci sa takých stavov vecí, o ktorých v čase hlasovania o návrhu nerozmýšľala, hoci ich možno podradiť pod jeho ustanovenia? Tento problém je o to komplikovanejší, keď si uvedomíme, že poslanci zvyčajne hlasujú o návrhoch, ktorých text sami neformulovali. Za návrh môžu hlasovať, pretože súhlasia napríklad len s jednou vetou; môžu hlasovať za i napriek tomu, že nesúhlasia ani s jednou vetou, napríklad v rámci realizácie nejakého politického obchodu. Komplikácií s hľadaním úmyslu členov zákonodarného zboru je skrátka tak veľa a sú také zložité, že zakladať na tomto úmysle nejaké pevné pravidlo, ktoré má sudcov viesť k tomu, aby každému dali to, čo mu patrí, pripomína blázna, ktorý spisuje svoju poslednú vôľu prstom do piesku.

Napriek uvedenej kritike, výklad zákona bez rekurzu k úmyslu jeho autora nie je možný. Zamyslite sa: Ako dokážete určiť, že obraz, ktorý máte práve teraz pred očami je text? Nemôžu byť riadky, na ktoré sa práve teraz pozeráte len nejakým viac či menej vkusným vzorom pre výšivku na vianočný obrus? Skutočnosť, že tieto znaky vnímate ako vety vytvorené v nejakom jazyku spolu s faktom, že týmto vetám rozumiete, môže byť z určitého zorného uhlu len predmetom historickej náhody. Absurdné? Tak si skúste predstaviť, že ako dieťa zbadáte po prvýkrát vo svojom živote na stene načmáraný japonský výraz v písme kandži. Ako viete, že ide o text? Len tak, že si s týmto znakom spojíte predstavu, že ho tam niekto nakreslil s úmyslom niečo povedať, či už sebe, aby si na niečo spomenul, keď bude okolo steny prechádzať nabudúce alebo druhým, ktorým chcel zanechať nejakú správu. Iste, aby sme dospeli k presvedčeniu, že daný obraz je naozaj textom, a nie napríklad len výtvarným dielom, musíme mať aspoň hmlistú predstavu či tušenie o tom, že text sa tvorí nasledovaním určitých (intersubjektívne platných) pravidiel a že tieto pravidlá boli dodržané aj pri tvorbe znaku, ktorý je práve pred nami. Toto konštatovanie však nijako nepopiera, že pri identifikácií obrazu ako textu hrá okrem jazykových pravidiel rovnako konštitutívnu úlohu aj pomyselný úmysel autora obrázkom niekomu niečo povedať. Úmysel autora výpovede a jazykové pravidlá použité pri jej formulácií sú nutnou podmienkou dešifrovania znaku ako textu. A aby sme mali nielen nutný, ale aj dostatočný podklad pre toto dešifrovanie, potrebujeme, aby sa obe z týchto podmienok naplnili súčasne.[7] Na kritiku voluntaristického poňatia práva sa dá reagovať poznámkou, že keď právnici hovoria o zákonodarcovi ako o autorovi textu zákona, väčšinou nemajú na mysli konkrétnych ľudí, ktorí príslušný návrh pripravovali ale fiktívnu či idealizovanú osobu, ktorú si k textu zákona jednoducho primysleli (predpoklad racionálneho zákonodarcu). Samozrejme, debata o úmysloch zákonodarcu sa komplikuje, akonáhle začneme rozlišovať medzi jednotlivými druhmi úmyslov.

 


[1] Habermas, J.: Intencionálna sémantika. In. Habermas, J.: Teória jazyka a východiská sociálnych vied: Úvodné štúdie a dodatky k teórii komunikatívneho konania. Bratislava: Kalligram, 2011, s. 353.

[2] Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 17.

[3] Kelsen, H.: General Theory of Law and State. New Brunswick – New Jersey: Transaction Publishers, 2006, s. 34.

[4] Pozri: Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 41, 189.

[5] Dworkin, R.: Ríša práva. Bratislava: Kalligram, 2014, s. 405.

[6] Ibidem, s. 409.

[7] Porovnaj: Fish, S.: There Is No Textualist Position. In. San Diego Law Review, vol. 42, 1, 2005, s. 632-3.

Úmysel zákonodarcu

Pri výklade zákona sa niekedy odvolávame na „úmysel zákonodarcu“. V súvislosti s tým vyvstáva niekoľko teoretických otázok. V prvom rade je sporné, čo vykladači zákona myslia pod termínom „zákonodarca“: Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa fakticky podieľali na vzniku zákona alebo ide skôr o nejakú fiktívnu či idealizovanú osobu, ktorú si k zákonu jednoducho primyslíme? Je evidentné, že na vzniku textu zákona sa museli podieľať skutoční ľudia, avšak ak by sme pod „úmyslom zákonodarcu“ mysleli úmysel práve týchto ľudí, museli by sme sa vysporiadať s množstvom praktických problémov (Úmysel ktorých ľudí je pri určovaní významu zákona relevantný? Akým spôsobom ho dokážeme spoľahlivo identifikovať?... K tomu pozri bližšie heslo intencionalizmus). Zostávajúcou alternatívou teda je, že pod „úmyslom zákonodarcu“ budeme myslieť úmysel fiktívnej osoby, o ktorej sa v tuzemskej doktríne či v súdnych rozhodnutiach najčastejšie rozpráva ako o predpoklade racionálneho zákonodarcu.

V druhom rade je sporné, ktoré druhy úmyslov sú vôbec pre význam textu konštitutívne. Aby bol v debate o úmysloch zákonodarcu trochu väčší poriadok, pokúsime sa urobiť rozdiel medzi komunikačným, sémantickýmnásledkovým úmyslom. Komunikačný úmysel má subjekt vtedy, keď kladne odpovedá na otázku, či chce vôbec k niekomu prehovoriť. Sémantický úmysel odpovedá na otázku, čo chce subjekt povedať a následkový úmysel odpovedá na otázku, aké následky subjekt vyvodzuje z toho, čo povedal. Autorom rozdielu medzi sémantickým a následkovým úmyslom je Ronald Dworkin. Keďže rozdiel medzi týmito druhmi úmyslov nie je na prvý pohľad zjavný, venujeme mu trochu viac priestoru.

Dworkin rozlišuje medzi tým, čo zákonodarca zamýšľa, keď niečo povie v zákone (sémantický úmysel) a tým, čo zamýšľa alebo očakáva, že bude faktickým následkom toho, čo v zákone povedal (následkový úmysel). Tento rozdiel demonštruje na príklade šéfa podniku, ktorý prikázal svoju manažérovi, aby prijal do zamestnania „najviac kvalifikovaného uchádzača“. Je celkom možné, že šéf mal pri vydávaní tejto inštrukcie na mysli, že najkvalifikovanejším spomedzi všetkých uchádzačov je práve jeho syn, avšak manažérovi to nemal dôvod povedať, pokiaľ si myslel, že bude rovnakého názoru. „Napriek tomu to, čo šéf povedal a mal úmysel povedať, bolo, že zamestnať treba najkvalifikovanejšieho uchádzača a ak si manažér myslel, že nejaký iný uchádzač bol lepší, ale z obavy o svoje vlastné miesto aj tak radšej vybral šéfovho syna, potom nedodržal štandard, ktorý mal šéf úmysel stanoviť.“[1]

Spôsob konštrukcie sémantického úmyslu nespočíva len v dodržiavaní jazykových pravidiel, ktoré určujú správnosť formulácie textu zákona, ale aj v dodržaní pravidiel, ktoré určujú vhodnosť formulácie. Pravidlá správnosti určujú to, ako máme tvoriť slová a vety tak, aby boli rozpoznateľné ako prvky náležiace do určitého jazyka („pravidlá jazyka“ v užšom slova zmysle), pravidlá vhodnosti určujú to, ako máme tvoriť slová a vety tak, aby sme nimi čo najlepšie vyjadrili to, čo nimi chceme vyjadriť. Porušenie pravidiel prvého typu vedie k tomu, že sa prestávame vyjadrovať v určitom jazyku; porušenie pravidiel druhého typu vedie k tomu, že ľudia majú menšiu šancu rozumieť nám tak, ako sme chceli, aby nám rozumeli.

Znie to pomerne jednoducho, ale konštatovať, že autor zákona nepoužil v texte vhodnú formuláciu a navrhnúť namiesto nej formuláciu vhodnejšiu, môže byť pomerne kontroverzné. Totiž určenie správnosti formulácie väčšinou predpokladá iba znalosť gramatiky a opraviť zákon v zmysle nahradenia ypsilonu za mäkké i zvyčajne nezvyšuje riziko výkladového sporu. Naopak určenie vhodnosti formulácie predpokladá okrem znalosti gramatiky aj znalosť toho, čo chcel autor zákona povedať, a tým sa riziko sporu zvyšuje. Ako sa môžeme tváriť, že vieme, čo mal autor zákona v úmysle povedať, keď zdroj tohto poznatku – to, čo autor fakticky povedal – považujeme za chybný? V súvislosti s týmto vyvstáva otázka, či je vôbec možné konštruovať z nezmyselnej formulácie zákona zmysluplnú výkladovú alternatívu. Prepis nezmyselnej (prakticky neupotrebiteľnej) vety do vety zmysluplnej je v zásade možný, pokiaľ celok textu, ktorého je daná veta súčasťou, prekročil prah základnej zrozumiteľnosti. Naša ochota porozumieť druhým zvyčajne ide aj proti našej tendencii pripisovať ich vetám doslovný význam. Vo všeobecnosti to možno demonštrovať na našom prístupe k interpretácii idiómov. Ak nám kamarát na našu otázku, aký bol včerajší koncert, odpovie, že „nemastný-neslaný“, pochopíme, že nám chcel povedať niečo ako „nezáživný“ či „bez nápadu“, hoci doslovný výklad jeho odpovede nám umožňoval, aby sme mu vytkli, že na popis kultúrneho podujatia použil prívlastky popisujúce jedlo. Podobnú komunikačnú zručnosť používame pri interpretácií homoným a napokon aj pri interpretácií (prepise) nevhodne formulovaných viet.

Hoci sémantický úmysel možno analyticky odlíšiť od následkového úmyslu, toto rozlíšenie nám nedáva dôvod popierať funkčné spojenie medzi nimi, a osobitne vplyv, aký má následkový úmysel na ten sémantický. Totiž spôsob, akým chápeme slová, ktorými chceme niečo povedať, má vplyv na to, čo očakávame, že povedaným dosiahneme a naopak to, čo sme povedaným skutočne dosiahli môže mať vplyv na to, ako budeme chápať slová, ktorými sme niečo povedali. Zoberme do úvahy situáciu, že manažér neprijme šéfovho syna do zamestnania, pretože si myslel, že je to v súlade so šéfovým sémantickým úmyslom; manažér si jednoducho myslel, že šéfov syn nie je ten „najkvalifikovanejší uchádzač“. Kde berieme istotu, že neprijatie syna bolo v súlade s tým, čo chcel šéf povedať, keď dal manažérovi príslušnú inštrukciu? Takáto istota predpokladá, že prívlastok „najkvalifikovanejší“ má nejaký relatívne objektívny význam a že manažér tento význam poznal, zatiaľ čo šéf nie. Pravdivosť týchto predpokladov však dokážeme overiť iba vtedy, ak budeme pracovať so slovníkovým významom daného prívlastku aplikovaným v kontexte pracovnej pozície, ktorá sa mala obsadiť a ak s týmto významom konfrontujeme tak predstavy šéfa, ako aj predstavy manažéra. Takýto spôsob riešenia by bol v poriadku, ak by sa za aplikáciou slova „najkvalifikovanejší“ častokrát neskrývali subjektívne hodnotové rozhodnutia a ak by sa o vhodnosti tejto aplikácie na konkrétny prípad nedala viesť rozumná polemika. Predpokladajme teda, že ešte predtým, ako manažér uzavrel výberový proces, šéf zistil, že má iný názor na to, či jeho syn spadá pod rozsah slova „najkvalifikovanejší“, ako on. Šéf, ktorý chce svojho syna dostať do svojho podniku, má teraz na výber dve stratégie: Buď sa nechá presvedčiť manažérom a v takom prípade bude musieť zmeniť znenie príslušnej inštrukcie alebo presvedčí on manažéra a v takom prípade manažér zmení svoj názor to, či syn spadá pod rozsah daného slova. V prvom prípade je neprijatie syna manažérom (pred zmenou inštrukcie) nasledovaním šéfovho sémantického úmyslu, v druhom prípade (pred zmenou manažérovho názoru, či syn spadá pod rozsah daného slova) nie. Čo je z tohto príkladu pre nás dôležité? Že následkový úmysel môže byť konštitutívny pre vymedzenie sémantického úmyslu. Buď tak, že autor v dôsledku pre neho nežiaducich následkov zmení pôvodné chápanie svojich slov a navrhne slová iné,[2] alebo tak, že adresát akceptuje zhodu, ktorú autor vidí medzi pre neho žiaducimi následkami a ním vyjadrenými slovami, čím zmení svoje pôvodné chápanie autorových slov.

Ešte hlbšie prepojenie nájdeme medzi sémantickým úmyslom a následkami, ktoré tento úmysel zvyčajne v praxi vyvoláva (bez ohľadu na to, či tieto následky boli alebo neboli predmetom úmyslu autora textu). Totiž naučiť sa naspamäť kodifikované významy slov z nás ešte nerobí kompetentných užívateľov jazyka. Na to, aby sme sa takýmito užívateľmi stali, potrebujeme vedieť (aj to), ako dané slová použiť v konkrétnych situáciách. Táto zručnosť je ešte dôležitejšia pri používaní normatívnej terminológie, v rámci ktorej sa jednotlivé slová dajú len veľmi ťažko (ak vôbec) chápať ako reprezentácie vonkajšieho sveta. Ak sa študenta spýtame, čo chcel zákonodarca povedať, keď hovoril o „vlastníctve“, jeho odpoveď, že zákonodarca myslel „priame právne panstvo nad vecou“ nám nijako nezaručí, že študent skutočne rozumie tomu, čo hovorí. Ak však vlastníctvo popíše ako súbor inferenčných vzťahov, v rámci ktorých z jednotlivých spôsobov nadobudnutia vlastníctva odvodí jednotlivé vlastnícke oprávnenia,[3] ktoré dokáže aplikovať na konkrétne skutkové okolnosti, naša istota, že rozumie danému termínu bude podstatne vyššia. Študent pri takejto odpovedi v podstate neurobil nič iné, len ozrejmil sémantický úmysel odkazom na následky, ktoré možno z tohto úmyslu odvodiť. Významy (aspoň niektorých) normatívnych termínov sa jasnejšie ozrejmiť ani nedajú, obzvlášť ak zistíme, že máme dobré dôvody chápať tieto termíny ako potenciálne otvorené výpočty praktických následkov, ktoré z nich vyplývajú.

Čo si z tejto úvahy vieme vyvodiť? Ak platí, že následkový úmysel je zvyčajne nevyjadrený a súčasne, že následkový úmysel môže mať vplyv na chápanie sémantického úmyslu, potom musí platiť aj to, že aj sémantický úmysel môže byť (aspoň sčasti) nevyjadrený. Tým sa vysvetľuje, prečo sú niektorí právnici pri výklade zákona nútení zohľadniť aj jeho legislatívnu históriu, hoci sú presvedčení, že historický výklad sám o sebe vo veľa prípadoch oslabuje vládu práva.

 


[1] Dworkin, R.: Comment. In. Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 116-7.

[2] Skúsený legislatívec formuluje slová návrhu zákona aj s ohľadom na ustálené spôsoby interpretácie a aplikácie zákonov, teda sémantický úmysel sčasti koncipuje aj na základe následkového úmyslu. „Ak navrhovatelia nevedia v čase formulovania zákonného pravidla predvídať, akú metodológiu vykladači na dané pravidlo použijú, potom ho vlastne nedokážu navrhnúť správne...“ Summers, R. S.: Form and Function in a Legal System: A General Study. Cambridge: Cambridge University Press, 2006, s. 248-9.

[3] Pozri bližšie: Ross, A. : Tû-Tû. In. Scandinavian Studies in Law. 1957, vol. 1, s. 146-7

Racionálny zákonodarca

Ústavný súd Českej republiky nemá problém pripustiť, že racionálny zákonodarca „je základným východiskom interpretácie práva“, z čoho vyvodzuje okrem iného aj to, že takýto zákonodarca netvorí nadbytočné právo.

Predstava racionálneho zákonodarcu je vcelku kontroverzná. V prvom rade nie je jasné, akú metodologickú funkciu táto predstava plní – ide o popis reality, ideál, mýtus, axiómu, vyvrátiteľný či nevyvrátiteľný interpretačný predpoklad? S týmto je spojená aj otázka, na druh akej činnosti sa táto predstava viaže – na tvorbu či výklad zákona? No a napokon nie je vôbec zrejmé, aký druh racionality sa má na mysli, keď sa hovorí o tom, že zákonodarca je (má byť?) „racionálny“.

Na čom sa zhodne väčšina právnikov i laikov je, že zákonodarca racionálny byť nemusí, a to v zmysle, že konkrétnemu parlamentu sa aspoň občas podarí prijať zákon, ktorý je nerozumný. Ak teda právnici o „racionálnom zákonodarcovi“ niečo tvrdia, zväčša tým nebudú mieniť popis nevyhnutného faktického stavu vecí. Výraz „racionálny zákonodarca“ budú používať skôr ako ideál, v ktorom sú obsiahnuté požiadavky na legislatívnu tvorbu práva. Zákonodarca má povinnosť, resp. má mať ašpiráciu, vytvárať „racionálne“ zákony. Predstava tohto ideálu sa kryštalizovala od polovice 18. storočia, kedy sa v Európe začal postupne presadzovať vedecký pohľad na tvorbu práva. V jeho rámci sa na „racionalitu“ legislatívy dali vyčleniť dva základné druhy požiadaviek; podľa prvého mal byť zákon jasný, stručný, zrozumiteľný, presný, jednotný a úplný (formálne kvality); podľa druhého mal reflektovať prirodzený poriadok vecí, ktorý existoval už pred jeho uzákonením (obsahové kvality).[2]

Ideál tvorby zákona sa dá veľmi ľahko zameniť za predpoklad jeho interpretácie. Takto sa význam „racionálneho zákonodarcu“ nebadane posúva, a to hneď v dvoch rovinách súčasne: v rovine modality a v rovine pôsobnosti. Keď totiž mienime racionalitu zákonodarcu ako ideál, rozprávame o tom, čo má byť a to následne vzťahujeme na tvorbu zákona. Keď mienime racionalitu zákonodarcu ako interpretačný predpoklad, rozprávame o tom, čo musí byť a to následne vzťahujeme na výklad zákona. Niektorých autorov – rozčarovaných z toho, ako nekompetentne sa robia zákony – tento sémantický posun vedie k prehláseniu, že racionalita zákonodarcu je len mýtus: Ako by mohla byť racionalita zákonodarstva niečím nevyhnutným, keď skúsenosť nám na každom druhom kroku ukazuje, že zákony rozumné nie sú? Ak má byť v tejto otázke skrytá aj výčitka voči naivite vykladačov zákona, ktorí predpokladajú jeho racionalitu v zjavnom rozpore so skutočnosťou,[3] potom ide o nedorozumenie. Interpretačný predpoklad racionálneho zákonodarcu netvrdí, že konkrétny zákon je racionálny, pretože legislatívny orgán pri jeho tvorbe dodržal všetky relevantné pravidlá odbornej starostlivosti, ale tvrdí, že význam zákona pochopíme lepšie, keď budeme predpokladať, že konkrétny zákon je racionálny, a to aj napriek tomu, že legislatívny orgán sa pri jeho tvorbe pomýlil alebo niečo zanedbal. To samozrejme neznamená, že interpretačný predpoklad racionálneho zákonodarcu je načisto odtrhnutý od reality. Melzer a Wintr vidia jeho empirický základ vo všeobecnej skúsenosti s koncipovaním právnych textov, ktorá je čiastočne kodifikovaná v legislatívnych pravidlách tvorby návrhov zákonov.[4] To je však len špička ľadovca: empirický základ interpretačného predpokladu racionálneho zákonodarcu stojí predovšetkým na všeobecnej skúsenosti s používaním jazyka, až následne na skúsenosti s čítaním textu, ďalej na skúsenosti s čítaním právneho textu a možno až niekde v závere na skúsenosti s koncipovaním textu, laického či právneho. V tomto tvrdení je obsiahnutý paradox: Hoci je naša bežná komunikácia s druhými plná gramatických či štylistických omylov, predsa len účasťou na nej zvyčajne zvyšujeme alebo aspoň udržiavame našu jazykovú kompetenciu. Zrejme to dokážeme preto, že sme schopní z jednotlivých prípadov použitia jazykových výrazov abstrahovať podmienky, ktoré určujú, kedy je toto použitie správne či vhodné. A túto schopnosť by sme pravdepodobne nikdy nemali, ak by sme sa v komunikácii s druhými nesnažili o vzájomné pochopenie, ak by sme vopred nepredpokladali, že keď k nám druhí prehovárajú, tak chcú povedať niečo zmysluplné a že aspoň sčasti vedia, ako to dosiahnuť, a ak by sme v záujme lepšieho porozumenia medzi sebou neboli ochotní dávať a prijímať spätnú väzbu na to, čo bolo povedané.[5] Keď nám Ferko na priechode pre chodcov povie, že „Máme zelenú,“ tak predpokladáme, že nie je taký hlúpy, aby si mohol myslieť, že farba o sebe („zelená“) sa dá niekým vlastniť, ale naopak, že nám podáva správu o stave dopravnej signalizácie alebo, že nás pobáda k tomu, aby sme prešli cez cestu. Ak sme Ferkov výraz počuli prvýkrát v živote, predpoklad, že Ferko je „rozumný“, nám pomôže nielen k tomu, aby sme mu porozumeli, ale azda aj k tomu, aby sme sa naučili niečo nové. Účasťou na neskoršej jazykovej praxi sa tak môžeme dopracovať napríklad k zručnosti v narábaní s výrazom „dostať od niekoho červenú“. Podobnú funkciu plní aj predpoklad racionálneho zákonodarcu pri výklade zákonov. Nehovorí sa v ňom, že zákonodarca napíše každý zákon rozumne, ale že zákon pochopíme lepšie, ak budeme predpokladať, že jeho autor nám chce povedať niečo zmysluplné a že aspoň sčasti vie, ako to má urobiť. Otázka, či je predpoklad racionálneho zákonodarcu vyvrátiteľný alebo nie,[6] bezprostredne súvisí s otázkou, o akej racionalite sa tu vôbec rozprávame.

V tuzemskom chápaní predpoklad racionálneho zákonodarcu obsahuje v sebe požiadavku na dodržanie princípu nerozpornosti, pincípu účelnosti a princípu súladu so status quo. Z určitého uhlu pohľadu je však takéto vymedzenie racionality zákonodarcu kontroverzné, a to z toho dôvodu, že vykladačovi zákona dáva pomerne široký priestor na zváženie, ktorý význam zákonného textu bude považovať za racionálny a ktorý nie. Predpoklad racionálneho zákonodarcu je stále len predpoklad, a ten je z nemalej časti kontrafaktuálny. Interpret si racionalitu zákonov častokrát skôr domýšľa, než by ju mal hľadať ako nejakú dokázateľnú historickú udalosť alebo univerzálne logické pravidlo, a preto pri výklade zákona musí robiť aj také hodnotové voľby, o ktorých sa nedá vierohodne tvrdiť, že ich urobil aj sám zákonodarca.[7] Táto námietka sa dá odbiť, ak racionalitu zákonodarca vymedzíme užšie ako je zvykom. Skúsme vyjsť z toho, čo pri interpretácii textu predpokladať musíme: Ak chápeme určité znaky ako text zákona, implicitne predpokladáme, že tento text vytvorila nejaká osoba, že táto osoba mala úmysel k niekomu prehovoriť (komunikačný úmysel), že mala úmysel prehovoriť o niečom (sémantický úmysel) a že vedela svojimi jazykovými zručnosťami prehovoriť spôsobom, ktorý prekročil prah základnej zrozumiteľnosti. Predpokladá sa tu teda určitá minimálna úroveň „komunikačnej a jazykovej“ racionality hypotetického autora zákona; racionality, ktorá kladie text zákona na prvé, avšak nie výlučné miesto. Z dôvodu terminologickej prehľadnosti možno túto zúženú verziu racionality nazvať „inteligibilita“ a analogicky možno hovoriť o predpoklade inteligibilného zákonodarcu. Ak má byť výklad zákona vôbec možný, tento predpoklad musí byť nevyvrátiteľný.

 


[1] Uznesenie so spis. značkou II. ÚS 496/14 vydané dňa 17. 2. 2015, bod 7; uznesenie so spis. značkou I. ÚS 648/06 vydané dňa 27. 3. 2007, časť III.

[2] Marcos, M. H.: Conceptual Aspects of Legal Englightenment in Europe. In. Canale, D. – Grossi, P. – Hofmann, H. (eds.): A History of the Philosophy of Law in the Civil Law World, 1600 – 1900. Dordrecht: Springer, 2009, s. 98 a nasl.

[3] Takýto dojem sa dá nadobudnúť pri čítaní niektorých príspevkov v zborníku Molek, P. – Kandalec, P. – Valdhans, J. (eds.): Dny práva 2014 – Days of Law 2014. Část V.: Mýtus racionálního zákonodárce aneb ideál a realita legislativního procesu. Brno: Masarykova univerzita, 2015. Za reprezentatívne možno považovať tieto úryvky: „Ak je však racionalita zákonodarcu daná a priori, nemožno ju spochybniť! To je však chybou, pretože táto by mala byť predovšetkým cieľom, o ktorý sa musíme pri výklade (hľadaní zmyslu) práva usilovať, a nie donekonečna sa opakujúcou univerzálnou mantrou...“ Bobák, M. – Hájek, M.: Nepřijatelnost dle §104a s. ř. s.: smysluplný krok nebo kanón na vrabce? In. Ibidem, s. 48-9. Ďalej: „Mýtus racionálneho zákonodarcu a ideálneho legislatívneho ... procesu sú jednými z najsmutnejších, avšak zároveň jednými z mnoho mýtov, ktorými je minimálne tuzemský právny systém opradený. Napokon právo samé je systémom, ktorého bezproblémová realizácia závisí na toľkých v praxi nenaplnených fikciách či prezumpciách a s nimi spojených zásadách (teda de facto mýtoch), že jedinec môže byť až prekvapený, že dosiaľ stále do značnej miery funguje a plní väčšinu svojich účelov.“ Keisler, I.: Zdravotní služby a terminologie. In. Ibidem, s. 121.

V skutočnosti je to tak, že právny systém funguje nie napriek tomu, ale práve vďaka tomu, že stojí na fiktívnych predpokladoch, resp. na „donekonečna sa opakujúcich univerzálnych mantrách“. Porovnaj: Sobek, T.: Nemorální právo. Praha: Ústav státu a práva AV ČR, 2010, s. 103 a nasl.

[4] Pozri: Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 130. Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 49, 91.

[5] „Intersubjektivita odvodená z faktu vzájomného pochopenia, ktoré je založené na empatii a spätnej väzbe, produkuje v tomto prípade presne toľko „objektivity“, koľko jej len môžeme mať.“ Stephen Turner hovorí o objektivite matematickej operácie „+2“. Pozri bližšie: Turner, S. P.: Explaining the Normative. Cambridge: Polity Press, 2010, s. 178.

[6] V tomto nemá celkom jasno ani Melzer. Na jednom mieste hovorí, že je „nevyhnutné vychádzať pri interpretácii práva z predpokladu,“ že zákonodarca vytvára racionálnu právnu úpravu, pod čím rozumie, jej „súlad s existujúcimi hodnotovými východiskami a ideou práva“ (s. 86-87), na inom mieste tvrdí, že predpoklad racionálneho zákonodarcu je vyvrátiteľný (napr. s. 124). Pozri: Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011. Porovnaj: Holländer, P.: Ústavnéprvní argumentace: ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde, 2003, s. 33.

[7] K tomu pozri: Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 18. Alexander, L. – Sherwin, E.: Demystifying Legal Reasoning. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 211.

Strana 1 z 3