Login/register

Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť sa robiť Vášho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vytvoriť účet

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Užívateľské meno *
Heslo *
Overenie hesla *
E-mail *
Skontrolujte, či e-mail *
Captcha *

Tri oblasti pojmu vs. rodinná podobnosť

V literatúre existuje viacero koncepcií, pomocou ktorých uchopujeme (a schematizujeme) významy slov. V tuzemskej právnickej literatúre je obľúbená tzv. náuka o troch oblastiach pojmu.[1] Základným východiskom tejto náuky je, že významy slov dokážeme relatívne presne ohraničiť, a to prostredníctvom ich slovníkových definícií. Takto vzniká predstava významu slova ako ohraničeného okruhu. Následne môžeme začať rozlišovať medzi jednotlivými „oblasťami pojmu“: Veci, o ktorých nemajú ľudia pochybnosti, že spadajú pod význam príslušného slova, patria do „jadra pojmu“; veci, o ktorých majú väčšiu či menšiu pochybnosť, či spadajú pod význam slova, patria do „okraja pojmu“. Veci, o ktorých nemajú ani najmenšiu pochybnosť, že nespadajú pod dané slovo, patria do „oblasti mimo pojmu“. Filip Melzer obhajuje prevzatie tejto koncepcie významu do oblasti právnej teórie a praxe odkazom na princíp právnej istoty. Ak skutkový stav spadá do jadra pojmu, sudcovi spravidla vzniká povinnosť podradiť ho pod príslušné ustanovenia zákona, ak skutkový stav spadá mimo oblasť daného pojmu, sudcovi spravidla vzniká povinnosť daný stav nepodradiť pod príslušné slová zákona. Ak skutkový stav spadá do okraja pojmu, sudca musí jazykový výklad príslušného slova doplniť či nahradiť inou výkladovou metódou, najčastejšie teleologickou. Melzer uzatvára, že „pre každú z významových oblastí pojmu platia odlišné právno-metodologické pravidlá“.[2]

Kritika tejto koncepcie významu stojí na postrehu, že význam (aspoň niektorých) slov sa nedá presne zachytiť v definícii, čo znamená, že definícia ako prostriedok vytýčenia sémantických hraníc je viac menej zbytočná. Definícia je pre význam (niektorých) slov niečo ako klietka s príliš riedkymi mrežami. To však ešte nijako nemusí znamenať, že ak významu slova ponecháme voľný výbeh, ten začne chaoticky pobehovať raz sem, raz tam, a my nebudeme schopní zachytiť jeho stopu, smer jeho trasy. Ludwig Wittgenstein vo svojich Filozofických skúmaniach navrhol, aby sme za slovom nehľadali podstatu, kritérium spoločné pre všetky prípady jeho použitia, ale aby sme sa namiesto toho pokúsili vzhliadnuť, že jednotlivé použitia slova v rôznych situáciách sú si (len) príbuzné. Opodstatnenosť tohto návrhu ilustruje na slove „hra“:

„Zameraj napr. pozornosť na tie aktivity, ktoré označujeme ako ‚hry‘. Mienim stolové hry, kartové hry, loptové hry, bojové hry atď. Čo majú tieto všetky spoločné? – Nehovor: ‚Niečo spoločné mať musia, inak by sa im nehovorilo ‚hry‘‘ – ale pozri sa, či je tu niečo, čo im je všetkým spoločné – Pretože ak sa na ne pozrieš, síce neuvidíš niečo, čo by bolo všetkým spoločné, ale uvidíš všelijaké podobnosti, príbuznosti, a síce rad takých podobností a príbuzností. Ako bolo povedané, neuvažuj, ale dívaj sa! (...) Sú všetky niečím, ‚čo slúži zábave‘? Porovnaj šachy s mlynom. Alebo pri všetkých existuje vyhrávanie a prehrávanie alebo súťaženie hráčov? Pomysli na pasians. Pri loptových hrách vyhrávanie a prehrávanie existuje; ale ak dieťa hádže loptu o múr a zasa ju chytá, tak tento rys zmizol. Pozri sa, akú rolu hrajú obratnosť a šťastie. A aká rozdielna je obratnosť v šachu a obratnosť v tenise. Teraz pomysli na hry ako zlatá brána: Pri nej prvok zábavy je, ale koľko iných charakteristických rysov sa stratilo! A takto môžeme prejsť mnohé a mnohé ďalšie skupiny hier, a vidieť, ako sa rôzne podobnosti vynárajú a miznú. (...) Nemôžem tieto podobnosti charakterizovať lepšie než slovom ‚rodinné podobnosti‘; pretože takto sa prekrývajú a krížia rôzne podobnosti vyskytujúce sa u členov nejakej rodiny: vzrast, rysy tváre, farba očí, chôdza, temperament atď. atď. – A hovorím: ‚Hry‘ tvoria určitú rodinu.“[3]

Ak vyčerpávajúcu definíciu slova nahradíme rodinnou podobnosťou okolností, za ktorých ho používame, neznamená to, že túto definíciu nahrádzame svojvôľou. So stratou presvedčenia, že slová možno vyčerpávajúco definovať ešte nijako nestrácame aj presvedčenie, že ich dokážeme plnohodnotne používať v našej jazykovej praxi: ich nepresnosť nevedie k ich nepoužiteľnosti.[4] Významy slov nie sú vopred a natrvalo ohraničené, hoci za určitým špecifickým účelom sa ohraničiť dajú.[5]Ak chceme pracovať s nejakým významom, potom funkcia slov, ktoré pri tom používame, nespočíva v tom, že by nám vopred presne určovali nejaký priestor, v ktorom sa smieme pohybovať, skôr nám len približne určujú smer, ktorým máme ísť.[6] Ak použijeme kompas, aby sme určili, kade máme ísť, keď chceme ísť na západ, skutočnosť, že nám kompas neukáže smer presne sama o sebe ešte neznamená, že nás zavedie na východ. Podobným spôsobom určujeme význam slov tak, že uvádzame jednotlivé prípady jeho použitia. Čo je ovocie? Napríklad hruška, pomaranč, slivka, banán, jablko...[7]

Máme tu teda dve predstavy spojiva rôznych použití jedného a toho istého slovného výrazu: Na jednej strane je to tradičná predstava ohraničeného okruhu, do ktorého jednotlivé veci „spadajú“, na druhej strane je tu predstava rodinnej podobnosti, ktorá rôzne veci spája do postupného radu (otvoreného výpočtu), ktorého prvky sú si nejako „príbuzné“. Rozdiel v týchto predstavách sa odzrkadľuje aj v rozdielnom náhľade na kognitívne schopnosti potrebné pre používanie jazyka. Podľa prvej predstavy na rozprávanie a písanie potrebujeme dedukciu; to, či niečo „spadá“ alebo „nespadá“ do ohraničeného sémantického okruhu, je záverom deduktívneho úsudku. Podľa druhej predstavy potrebujeme analógiu; to či niečo je alebo nie je „príbuzné“ k predchádzajúcim použitiam jazyka, je závislé od identifikácie vzájomnej podobnosti medzi prvkami daného radu.

Koncepcia rodinnej podobnosti vysvetľuje, prečo právnici, keď sa snažia uchopiť význam niektorých zákonných výrazov (napr. „hrubé porušenie dobrých mravov“), sa pozerajú do judikatúry s cieľom zistiť, ako sa tieto výrazy bežne používajú. Nórsky právny filozof Svein Eng tvrdí, že právnici určujú význam niektorých právnych termínov aj prostredníctvom vzhliadnutia k typickým prípadom ich použitia. Eng má na mysli hodnotovo ladené právne termíny, ktorých význam je určiteľný nie (len) cez kognitívne kritériá, ale (aj) cez hodnotové kritériá, pričom aplikácia hodnotových kritérií na konkrétny prípad predpokladá osobné rozhodnutie založené na porovnávaní a vyvažovaní rôznorodých faktorov. Tu podľa Enga nastáva problém: Ak máme hodnotový termín definovať vo všeobecnej rovine, táto definícia bude mať podobu návodu, ktorý nám napovie, aké faktory máme pri aplikácii termínu zvážiť a aký je vzájomný vzťah medzi nimi. Lenže takto vymedzená štruktúra termínu môže byť taká komplikovaná, že nám nakoniec napovie len veľmi málo. Ak k tomu prirátame, že právnici majú pri memorovaní práva ako aj pri jeho aplikácii všeobecnú tendenciu šetriť čas a energiu, nebudeme sa môcť vôbec čudovať, že radšej ako po zozname všeobecných kritérií použitia určitého termínu siahnu po rade konkrétnych prípadov jeho použitia.[8]

 


[1] Pozri napr.: Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 96 a nasl., Mosný, P. – Laclavíková, M. – Siskovič, Š.: Metodológia vedeckej práce (pre potreby právnického štádia). Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2015, s. 106.

[2] Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 102.

[3] Wittgenstein, L.: Filosofická zkoumání. Praha: Filosofický ústav AV ČR, 1993,s. 45-6 (§ 66-7).

[4] Ibidem, s. 47 (§ 69) a nasl., 56 (§ 88).

[5] Ibidem, s. 47 (§ 69).

[6] Ibidem, s. 48 (§ 71).

[7] Nie je v našom zámere zapliesť sa do debaty o tom, či významom slova sú veci, na ktoré slovo odkazuje alebo pravidlá regulujúce použitie daného slova. Minimálne v prípade deklaratívneho použitia jazyka, t.j. v situácii, keď jazyk používame s ambíciou popísať faktický stav vecí, nevnímame tieto dve teórie ako vzájomne sa vylučujúce alternatívy; skôr ide o časti, ktoré sa navzájom dopĺňajú do jedného celku. Totiž ak významom slova „hruška“ nie je hruška (resp. predstava podstatných znakov všetkých hrušiek, ktoré som doteraz videl), ale pravidlo, ktoré stanovuje, kedy máme slovo „hruška“ použiť tak, aby nám ľudia rozumeli, potom sme toho názoru, že ak má dané pravidlo plniť svoj účel, musí byť jeho súčasťou aj inštrukcia, na základe ktorej budem schopný nájsť a identifikovať vo svete takú vec, ktorú ľudia bežne nazývajú slovom „hruška“. Či je to vec, ktorá by sa mala po správnosti volať „karfiol“ nám môže byť srdečne jedno. Avšak tak či onak, jazyk používaný s ambíciou popísať vonkajší svet, sa vzťahuje na tento svet, hoc aj sprostredkovane cez spoločenské praktiky.    

[8] Eng, S.: Analysis of Dis/agreement – with Particular Reference to Law and Legal Theory. Dordrecht: Kluwer, 2003, s. 201-13.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť