Úmysel zákonodarcu

Pri výklade zákona sa niekedy odvolávame na „úmysel zákonodarcu“. V súvislosti s tým vyvstáva niekoľko teoretických otázok. V prvom rade je sporné, čo vykladači zákona myslia pod termínom „zákonodarca“: Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa fakticky podieľali na vzniku zákona alebo ide skôr o nejakú fiktívnu či idealizovanú osobu, ktorú si k zákonu jednoducho primyslíme? Je evidentné, že na vzniku textu zákona sa museli podieľať skutoční ľudia, avšak ak by sme pod „úmyslom zákonodarcu“ mysleli úmysel práve týchto ľudí, museli by sme sa vysporiadať s množstvom praktických problémov (Úmysel ktorých ľudí je pri určovaní významu zákona relevantný? Akým spôsobom ho dokážeme spoľahlivo identifikovať?... K tomu pozri bližšie heslo intencionalizmus). Zostávajúcou alternatívou teda je, že pod „úmyslom zákonodarcu“ budeme myslieť úmysel fiktívnej osoby, o ktorej sa v tuzemskej doktríne či v súdnych rozhodnutiach najčastejšie rozpráva ako o predpoklade racionálneho zákonodarcu.

V druhom rade je sporné, ktoré druhy úmyslov sú vôbec pre význam textu konštitutívne. Aby bol v debate o úmysloch zákonodarcu trochu väčší poriadok, pokúsime sa urobiť rozdiel medzi komunikačným, sémantickýmnásledkovým úmyslom. Komunikačný úmysel má subjekt vtedy, keď kladne odpovedá na otázku, či chce vôbec k niekomu prehovoriť. Sémantický úmysel odpovedá na otázku, čo chce subjekt povedať a následkový úmysel odpovedá na otázku, aké následky subjekt vyvodzuje z toho, čo povedal. Autorom rozdielu medzi sémantickým a následkovým úmyslom je Ronald Dworkin. Keďže rozdiel medzi týmito druhmi úmyslov nie je na prvý pohľad zjavný, venujeme mu trochu viac priestoru.

Dworkin rozlišuje medzi tým, čo zákonodarca zamýšľa, keď niečo povie v zákone (sémantický úmysel) a tým, čo zamýšľa alebo očakáva, že bude faktickým následkom toho, čo v zákone povedal (následkový úmysel). Tento rozdiel demonštruje na príklade šéfa podniku, ktorý prikázal svoju manažérovi, aby prijal do zamestnania „najviac kvalifikovaného uchádzača“. Je celkom možné, že šéf mal pri vydávaní tejto inštrukcie na mysli, že najkvalifikovanejším spomedzi všetkých uchádzačov je práve jeho syn, avšak manažérovi to nemal dôvod povedať, pokiaľ si myslel, že bude rovnakého názoru. „Napriek tomu to, čo šéf povedal a mal úmysel povedať, bolo, že zamestnať treba najkvalifikovanejšieho uchádzača a ak si manažér myslel, že nejaký iný uchádzač bol lepší, ale z obavy o svoje vlastné miesto aj tak radšej vybral šéfovho syna, potom nedodržal štandard, ktorý mal šéf úmysel stanoviť.“[1]

Spôsob konštrukcie sémantického úmyslu nespočíva len v dodržiavaní jazykových pravidiel, ktoré určujú správnosť formulácie textu zákona, ale aj v dodržaní pravidiel, ktoré určujú vhodnosť formulácie. Pravidlá správnosti určujú to, ako máme tvoriť slová a vety tak, aby boli rozpoznateľné ako prvky náležiace do určitého jazyka („pravidlá jazyka“ v užšom slova zmysle), pravidlá vhodnosti určujú to, ako máme tvoriť slová a vety tak, aby sme nimi čo najlepšie vyjadrili to, čo nimi chceme vyjadriť. Porušenie pravidiel prvého typu vedie k tomu, že sa prestávame vyjadrovať v určitom jazyku; porušenie pravidiel druhého typu vedie k tomu, že ľudia majú menšiu šancu rozumieť nám tak, ako sme chceli, aby nám rozumeli.

Znie to pomerne jednoducho, ale konštatovať, že autor zákona nepoužil v texte vhodnú formuláciu a navrhnúť namiesto nej formuláciu vhodnejšiu, môže byť pomerne kontroverzné. Totiž určenie správnosti formulácie väčšinou predpokladá iba znalosť gramatiky a opraviť zákon v zmysle nahradenia ypsilonu za mäkké i zvyčajne nezvyšuje riziko výkladového sporu. Naopak určenie vhodnosti formulácie predpokladá okrem znalosti gramatiky aj znalosť toho, čo chcel autor zákona povedať, a tým sa riziko sporu zvyšuje. Ako sa môžeme tváriť, že vieme, čo mal autor zákona v úmysle povedať, keď zdroj tohto poznatku – to, čo autor fakticky povedal – považujeme za chybný? V súvislosti s týmto vyvstáva otázka, či je vôbec možné konštruovať z nezmyselnej formulácie zákona zmysluplnú výkladovú alternatívu. Prepis nezmyselnej (prakticky neupotrebiteľnej) vety do vety zmysluplnej je v zásade možný, pokiaľ celok textu, ktorého je daná veta súčasťou, prekročil prah základnej zrozumiteľnosti. Naša ochota porozumieť druhým zvyčajne ide aj proti našej tendencii pripisovať ich vetám doslovný význam. Vo všeobecnosti to možno demonštrovať na našom prístupe k interpretácii idiómov. Ak nám kamarát na našu otázku, aký bol včerajší koncert, odpovie, že „nemastný-neslaný“, pochopíme, že nám chcel povedať niečo ako „nezáživný“ či „bez nápadu“, hoci doslovný výklad jeho odpovede nám umožňoval, aby sme mu vytkli, že na popis kultúrneho podujatia použil prívlastky popisujúce jedlo. Podobnú komunikačnú zručnosť používame pri interpretácií homoným a napokon aj pri interpretácií (prepise) nevhodne formulovaných viet.

Hoci sémantický úmysel možno analyticky odlíšiť od následkového úmyslu, toto rozlíšenie nám nedáva dôvod popierať funkčné spojenie medzi nimi, a osobitne vplyv, aký má následkový úmysel na ten sémantický. Totiž spôsob, akým chápeme slová, ktorými chceme niečo povedať, má vplyv na to, čo očakávame, že povedaným dosiahneme a naopak to, čo sme povedaným skutočne dosiahli môže mať vplyv na to, ako budeme chápať slová, ktorými sme niečo povedali. Zoberme do úvahy situáciu, že manažér neprijme šéfovho syna do zamestnania, pretože si myslel, že je to v súlade so šéfovým sémantickým úmyslom; manažér si jednoducho myslel, že šéfov syn nie je ten „najkvalifikovanejší uchádzač“. Kde berieme istotu, že neprijatie syna bolo v súlade s tým, čo chcel šéf povedať, keď dal manažérovi príslušnú inštrukciu? Takáto istota predpokladá, že prívlastok „najkvalifikovanejší“ má nejaký relatívne objektívny význam a že manažér tento význam poznal, zatiaľ čo šéf nie. Pravdivosť týchto predpokladov však dokážeme overiť iba vtedy, ak budeme pracovať so slovníkovým významom daného prívlastku aplikovaným v kontexte pracovnej pozície, ktorá sa mala obsadiť a ak s týmto významom konfrontujeme tak predstavy šéfa, ako aj predstavy manažéra. Takýto spôsob riešenia by bol v poriadku, ak by sa za aplikáciou slova „najkvalifikovanejší“ častokrát neskrývali subjektívne hodnotové rozhodnutia a ak by sa o vhodnosti tejto aplikácie na konkrétny prípad nedala viesť rozumná polemika. Predpokladajme teda, že ešte predtým, ako manažér uzavrel výberový proces, šéf zistil, že má iný názor na to, či jeho syn spadá pod rozsah slova „najkvalifikovanejší“, ako on. Šéf, ktorý chce svojho syna dostať do svojho podniku, má teraz na výber dve stratégie: Buď sa nechá presvedčiť manažérom a v takom prípade bude musieť zmeniť znenie príslušnej inštrukcie alebo presvedčí on manažéra a v takom prípade manažér zmení svoj názor to, či syn spadá pod rozsah daného slova. V prvom prípade je neprijatie syna manažérom (pred zmenou inštrukcie) nasledovaním šéfovho sémantického úmyslu, v druhom prípade (pred zmenou manažérovho názoru, či syn spadá pod rozsah daného slova) nie. Čo je z tohto príkladu pre nás dôležité? Že následkový úmysel môže byť konštitutívny pre vymedzenie sémantického úmyslu. Buď tak, že autor v dôsledku pre neho nežiaducich následkov zmení pôvodné chápanie svojich slov a navrhne slová iné,[2] alebo tak, že adresát akceptuje zhodu, ktorú autor vidí medzi pre neho žiaducimi následkami a ním vyjadrenými slovami, čím zmení svoje pôvodné chápanie autorových slov.

Ešte hlbšie prepojenie nájdeme medzi sémantickým úmyslom a následkami, ktoré tento úmysel zvyčajne v praxi vyvoláva (bez ohľadu na to, či tieto následky boli alebo neboli predmetom úmyslu autora textu). Totiž naučiť sa naspamäť kodifikované významy slov z nás ešte nerobí kompetentných užívateľov jazyka. Na to, aby sme sa takýmito užívateľmi stali, potrebujeme vedieť (aj to), ako dané slová použiť v konkrétnych situáciách. Táto zručnosť je ešte dôležitejšia pri používaní normatívnej terminológie, v rámci ktorej sa jednotlivé slová dajú len veľmi ťažko (ak vôbec) chápať ako reprezentácie vonkajšieho sveta. Ak sa študenta spýtame, čo chcel zákonodarca povedať, keď hovoril o „vlastníctve“, jeho odpoveď, že zákonodarca myslel „priame právne panstvo nad vecou“ nám nijako nezaručí, že študent skutočne rozumie tomu, čo hovorí. Ak však vlastníctvo popíše ako súbor inferenčných vzťahov, v rámci ktorých z jednotlivých spôsobov nadobudnutia vlastníctva odvodí jednotlivé vlastnícke oprávnenia,[3] ktoré dokáže aplikovať na konkrétne skutkové okolnosti, naša istota, že rozumie danému termínu bude podstatne vyššia. Študent pri takejto odpovedi v podstate neurobil nič iné, len ozrejmil sémantický úmysel odkazom na následky, ktoré možno z tohto úmyslu odvodiť. Významy (aspoň niektorých) normatívnych termínov sa jasnejšie ozrejmiť ani nedajú, obzvlášť ak zistíme, že máme dobré dôvody chápať tieto termíny ako potenciálne otvorené výpočty praktických následkov, ktoré z nich vyplývajú.

Čo si z tejto úvahy vieme vyvodiť? Ak platí, že následkový úmysel je zvyčajne nevyjadrený a súčasne, že následkový úmysel môže mať vplyv na chápanie sémantického úmyslu, potom musí platiť aj to, že aj sémantický úmysel môže byť (aspoň sčasti) nevyjadrený. Tým sa vysvetľuje, prečo sú niektorí právnici pri výklade zákona nútení zohľadniť aj jeho legislatívnu históriu, hoci sú presvedčení, že historický výklad sám o sebe vo veľa prípadoch oslabuje vládu práva.

 


[1] Dworkin, R.: Comment. In. Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 116-7.

[2] Skúsený legislatívec formuluje slová návrhu zákona aj s ohľadom na ustálené spôsoby interpretácie a aplikácie zákonov, teda sémantický úmysel sčasti koncipuje aj na základe následkového úmyslu. „Ak navrhovatelia nevedia v čase formulovania zákonného pravidla predvídať, akú metodológiu vykladači na dané pravidlo použijú, potom ho vlastne nedokážu navrhnúť správne...“ Summers, R. S.: Form and Function in a Legal System: A General Study. Cambridge: Cambridge University Press, 2006, s. 248-9.

[3] Pozri bližšie: Ross, A. : Tû-Tû. In. Scandinavian Studies in Law. 1957, vol. 1, s. 146-7