Reflektívne ekvilibrium

Americký filozof Henry Nelson Goodman si položil otázku, akým spôsobom dokážeme justifikovať naše bežné deduktívne a induktívne úsudky. Či ide o deduktívny alebo induktívny úsudok, oba z nich považujeme za platné, ak zodpovedajú platným pravidlám príslušnej formy usudzovania. Odkiaľ však čerpajú platnosť samotné pravidla usudzovania? Goodman neváha:

„Povedal som, že deduktívne úsudky („inferences“) sú opodstatnené („justified“) svojím súladom s platnými všeobecnými pravidlami a že všeobecné pravidlá sú opodstatnené svojim súladom s platnými úsudkami. Tento kruh je však oprávnený („virtuous“). Pointa spočíva v tom, že pravidlá, rovnako ako aj jednotlivé úsudky, sú opodstatnené tým, že sa dostávajú do vzájomného súladu. Pravidlo sa mení, pokiaľ vedie k úsudku, ktorý nie sme ochotní akceptovať; úsudok sa odmieta, pokiaľ porušuje pravidlo, ktoré nie sme ochotní zmeniť. Tento proces opodstatňovania spočíva v subtílnom prispôsobovaní pravidiel akceptovaným úsudkom a naopak, pričom jediné opodstatnenie potrebné pre obe z týchto premenných je práve dosiahnutý súlad medzi nimi.“[1]

Goodmanovu myšlienku plodne aplikoval a následne spopularizoval John Rawls. Rawls sa v rámci svojej teórie spravodlivosti snažil vykresliť tzv. pôvodnú pozíciu, v ktorej by sa slobodní a rozumní ľudia presadzujúci svoje vlastné záujmy dokázali zhodnúť na základných princípoch spravodlivosti určujúcich férové podmienky ich vzájomného spolužitia.[2] Ako tieto princípy vytvoriť? Podľa Rawlsa by sme princípy mali naprojektovať tak, aby nás viedli „k tvorbe takých úsudkov o základnej štruktúre spoločnosti, ktoré bežne tvoríme intuitívne a s najväčšou dôverou“.[3] Testom ich správnosti potom bude ich aplikácia na prípady, v ktorých nás naše intuitívne úsudky zrádzajú, pretože vedú k neakceptovateľným výsledkom. Ak navrhnuté princípy ponúknu rozumné riešenia aj tu, sme na dobrej ceste.[4] Teda na začiatku máme naše ustálené úsudky o tom, čo je spravodlivé a tieto berieme ako „provizórne záchytné body, o ktorých predpokladáme, že musia zapadnúť do akejkoľvek koncepcie spravodlivosti“.[5] Následne skúmame, či jednotlivé návrhy princípov spravodlivosti v pôvodnej kontraktuálnej pozícií sú alebo nie sú v súlade s týmito úsudkami. Vzájomný súlad indikuje, že postupujeme správne. Pre prípad rozporu Rawls navrhuje:

„V tomto prípade máme na výber. Môžeme buď zmeniť popis pôvodnej pozície alebo revidovať naše aktuálne úsudky, pretože aj keď ich predbežne chápeme ako záchytné body, beztak podliehajú prípadnej zmene. Idúc vzad a vpred, niekedy meníme podmienky pôvodnej pozície, inokedy sa zas vzdávame našich úsudkov, aby sme ich prispôsobili kontraktuálnym podmienkam. Predpokladám, že na konci nájdeme popis počiatočnej pozície, ktorý jednak vyjadrí rozumné podmienky, jednak nám poskytne princípy zodpovedajúce našim bežným úsudkom, hoci tieto sme cestou starostlivo zastrihli a upravili. Na takýto stav vecí odkazujem ako na reflektívne ekvilibrium („reflective equilibrium“). Ide o ekvilibrium, pretože naše princípy sa konečne zbiehajú s našimi úsudkami a toto ekvilibrium je reflektívne, pretože vieme, akým princípom naše úsudky zodpovedajú a za akých podmienok sme ich odvodili.“[6]

Ako môže takýto myšlienkový kruh fungovať v právnej praxi?[7] Predstavme si kolíziu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, resp. súkromia.[8] Novinár bulvárneho týždenníka napíše o politikovi Albertovi Cesnakovi, ktorý kandiduje v parlamentných voľbách s programom ochrany tradičných rodinných hodnôt, že „pán Cesnak sa správa ako Don Juan“. Novinár tento záver oprel o skutočnosť, že pán Cesnak, napriek tomu, že je ženatý a má tri deti, sa pravidelne (aspoň dvakrát do týždňa) stretáva so svojou pani asistentkou na verejných miestach, ktoré sú určené skôr na oddych ako na prácu, napríklad v saune, v luxusnej reštaurácii, na jazzovom koncerte a pod. Sudca rozhodujúci o žalobe pána Cesnaka proti týždenníku má vytvorený predbežný právny názor, a síce, že zo strany novinára išlo o oprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Aby si sudca otestoval správnosť svojho názoru, pokúsi sa ho zovšeobecniť do podoby princípu, pričom ak mu tento princíp generuje správne výsledky aj v ďalších (hypotetických) skutkových situáciách, svoj pôvodný názor ako aj princíp, o ktorý ho opiera, bude považovať za správny. Žalobu pána Cesnaka treba zamietnuť z dôvodu, že ako osoba uchádzajúca sa o podiel na verejnej moci, by mal znášať väčšiu mieru spoločenskej kritiky, a teda aj väčšie zásahy do svojich osobnostných práv. Generuje tento princíp udržateľné závery? Čo v prípade, ak by novinár o politikovi napísal nepravdivú vetu, že „pán Cesnak má so svojou asistentkou pravidelný intímny styk“? Je spravodlivé od niekoho požadovať, aby strpel zverejnenie nepravdivého výroku o svojej osobe len preto, že sa uchádza o verejnú moc? Uvedený princíp teda treba doplniť, resp. spresniť, a síce tak, že pod spoločenskou kritikou budeme rozumieť zverejňovanie pravdivých tvrdení. Lenže čo, ak by novinár na adresu pána Cesnaka používal expresívnejšie výrazy ako „zlý“, „bezcharakterný“, „mrchavý“, „babrák“ a pod.? Povaha spoločenskej kritiky predsa nespočíva len vo zverejňovaní pravdivých tvrdení, ale aj (a najmä) vo zverejňovaní hodnotiacich tvrdení, prostredníctvom ktorých zaujímame k osobe či veci svoj osobný schvaľujúci alebo odmietajúci postoj. Kontrast medzi vetou „pán Cesnak je babrák“ a „pán Cesnak je neverný svojej manželke“ spočíva v tom, že tej prvej nedokážeme (prima facie) pripísať hodnotu ne/pravdivosti, zatiaľ čo tej druhej áno. Máme si však z toho vyvodiť, že novinár smie na adresu politika vysloviť akékoľvek hodnotové tvrdenie bez žiadnej väzby na to, ako sa politik skutočne správa? Napríklad môžeme bez akejkoľvek opory vo faktoch o politikovi povedať, že „pán Cesnak je ako verejná osoba celkom nekompetentný a čoho sa dosiaľ vo verejnom priestore chytil, to stihol aj veľmi škaredo pokaziť“? Spoločenská kritika má podobu zverejňovania tak pravdivých faktických tvrdení, ako aj hodnotových tvrdení, ktoré sa opierajú o dostatočný faktický podklad. Lenže ako máme takto vymedzený princíp aplikovať na vetu „pán Cesnak sa správa ako Don Juan“, keď jediné, čo o konzervatívnom politikovi vieme je, že sa pravidelne stretáva so svojou asistentkou na verejných miestach určených na oddych, hoci má manželku a deti? Je daná veta faktickým alebo hodnotovým tvrdením? Podľa Slovníka slovenského jazyka je Don Juan „hlavnou postavou povestí španielskeho ľudu a literárnych prác 18. a 19. storočia“, ide o „typ zaľúbeného dobrodruha“.[9] V uvedenom kontexte ide o synonymum k slovám „zvodca“, „záletník“ alebo „smilník“; daným slovom môžeme označiť kohokoľvek, kto sa nachádza medzi „mužom schopným nadviazať intímny pomer s viacerými ženami“ a „mužom aktívne nadväzujúcim intímny pomer s viacerými ženami“. Veta „pán Cesnak sa správa ako Don Juan“ tak môže byť aj faktickým, aj hodnotovým tvrdením. Faktickým tvrdením preto, lebo výraz „Don Juan“ nám ponúka dostatočne inštruktívny návod, ako zo správania určitého muža vybrať tie jeho prvky, ktoré tvoria jeho „donjuanovstvo“, hodnotovým preto, lebo samotným použitím výrazu „Don Juan“ dokážeme zaujať postoj voči tomu, koho daným slovom označujeme. V závislosti od kontextu, možno daným slovom vyjadriť naše uznanie, pochvalu (napr. „chlapské“ reči v krčme, kde je ohniskovou hodnotou slasť), alebo naopak morálne odsúdenie (napr. vo verejnej diskusii o manželstve, kde je ohniskovou hodnotou vernosť). V kontexte nášho prípadu vidieť zjavný hodnotový rozmer: Pán Cesnak je konzervatívny politik, ktorý propaguje tradičné rodinné hodnoty, preto použitie výrazu „Don Juan“ na označenie jeho správania smeruje k spochybneniu jeho dôveryhodnosti, zvýrazňuje sa ním kontrast medzi tým, čo pán Cesnak tvrdí a tým, čo koná. Mal však novinár pre svoje tvrdenie dostatočný faktický podklad, keď z toho, čo o pánovi Cesnakovi preukázateľne vie (časté stretnutia s pani sekretárkou na verejných miestach určených na oddych), nevyhnutne nevyplýva, že konzervatívny politik udržiava mimomanželský milostný pomer? Novinár sa môže brániť dvoma spôsobmi: jednak môže odkázať na to, že výraz „Don Juan“ označuje vlastnosti muža v rozptyle od schopnosti nadväzovať milostné pomery po reálne uplatnenie tejto schopnosti, pričom z toho, čo o pánovi Cesnakovi vie, môže legitímne usudzovať, že politik túto schopnosť má, hoci ju ešte nemusel reálne uplatniť. V druhom kroku sa môže novinár opäť vrátiť k princípu, z ktorého vychádzal na začiatku: politik musí verejnosti vysvetľovať svoje správanie viac ako čisto súkromná osoba. Hoci použitie výrazu „Don Juan“ môže byť provokatívne, táto prípadná provokácia nie je samoúčelná – nabáda pána politika, aby vysvetlil, čo sa verejnosti zdá ako rozpor medzi tým, čo hlása a tým, čo koná.

Ak významy slovných výrazov chápeme ako otvorené výpočty prípadov, v ktorých tieto výrazy bežne používame, potom použitie slova v novej situácii možno chápať aj ako doplnenie výpočtu o nový prvok, ktorý je s tými predošlými vo vzťahu „rodinnej podobnosti“. Ak sa o použití výrazu v novej situácii vedie spor, ktorý nie je živený len zámernou skepsou, k novému doplneniu radu je vhodné primyslieť premisu, z ktorej budú – okrem daného doplnenia – vyplývať zjavné banality a z ktorej súčasne nebudú vyplývať zjavné absurdnosti. Vo veľa prípadoch skončí pokus o zovšeobecnenie (pokus o definíciu výrazu) výsledkom, ktorý bude príliš neurčitý alebo neúplný, a teda málo inštruktívny. Každopádne, ak chceme zvýšiť šance na akceptáciu použitia výrazu v novej situácií, potrebujeme sa priblížiť k stavu reflektívneho ekvilibria medzi prípadmi, v ktorých sa použitie výrazu všeobecne považuje za správne či vhodné a všeobecnou formuláciou tohto použitia. Absenciu reflektívneho ekvilibria možno ilustrovať na kauze „Špeciálny súd“.

 


[1] Goodman, N.: Fact, Fiction and Forecast. 4th ed. Cambridge – Massachusetts – London: Harvard University Press, 1983, s. 64, (Goodmanova kurzíva). Goodman vidí oprávnený kruh aj v spôsobe, akým používame slovnú zásobu, ktorý je podľa neho založený na indukcii. Ide tu o vzájomné pôsobenie medzi definíciou slova na jednej strane a radom jeho obvyklých použití na strane druhej: „(...) zo zvyklosti čerpáme dáta pre tvorbu definície, ktorá nás vzápätí usmerňuje, ak chceme zvyklosť použiť na nové prípady“. Ibidem, s. 66.

[2] Rawls, J.: A Theory of Justice. original edition. Cambridge – Massachusetts – London: The Belknap Press of Harvard University Press, 1971, s. 11.

[3] Ibidem, s. 19.

[4] Ibidem.

[5] Ibidem, s. 20.

[6] Ibidem.

[7] K aplikácii reflektívneho ekvilibria v rozhodovacej činnosti súdov pozri: Alexander, L. – Sherwin, E.: Demystifying Legal Reasoning. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 32 a nasl.

[8] K rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva o tomto type veci pozri: Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. 2. vyd. Žilina: Eurokódex, 2006, s. 753-63.

[9] Slovník slovenského jazyka z r. 1959 – 1968. Dostupné na: http://slovniky.juls.savba.sk/