Login/register

Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť sa robiť Vášho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vytvoriť účet

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Užívateľské meno *
Heslo *
Overenie hesla *
E-mail *
Skontrolujte, či e-mail *
Captcha *

Racionálny zákonodarca

Ústavný súd Českej republiky nemá problém pripustiť, že racionálny zákonodarca „je základným východiskom interpretácie práva“, z čoho vyvodzuje okrem iného aj to, že takýto zákonodarca netvorí nadbytočné právo.

Predstava racionálneho zákonodarcu je vcelku kontroverzná. V prvom rade nie je jasné, akú metodologickú funkciu táto predstava plní – ide o popis reality, ideál, mýtus, axiómu, vyvrátiteľný či nevyvrátiteľný interpretačný predpoklad? S týmto je spojená aj otázka, na druh akej činnosti sa táto predstava viaže – na tvorbu či výklad zákona? No a napokon nie je vôbec zrejmé, aký druh racionality sa má na mysli, keď sa hovorí o tom, že zákonodarca je (má byť?) „racionálny“.

Na čom sa zhodne väčšina právnikov i laikov je, že zákonodarca racionálny byť nemusí, a to v zmysle, že konkrétnemu parlamentu sa aspoň občas podarí prijať zákon, ktorý je nerozumný. Ak teda právnici o „racionálnom zákonodarcovi“ niečo tvrdia, zväčša tým nebudú mieniť popis nevyhnutného faktického stavu vecí. Výraz „racionálny zákonodarca“ budú používať skôr ako ideál, v ktorom sú obsiahnuté požiadavky na legislatívnu tvorbu práva. Zákonodarca má povinnosť, resp. má mať ašpiráciu, vytvárať „racionálne“ zákony. Predstava tohto ideálu sa kryštalizovala od polovice 18. storočia, kedy sa v Európe začal postupne presadzovať vedecký pohľad na tvorbu práva. V jeho rámci sa na „racionalitu“ legislatívy dali vyčleniť dva základné druhy požiadaviek; podľa prvého mal byť zákon jasný, stručný, zrozumiteľný, presný, jednotný a úplný (formálne kvality); podľa druhého mal reflektovať prirodzený poriadok vecí, ktorý existoval už pred jeho uzákonením (obsahové kvality).[2]

Ideál tvorby zákona sa dá veľmi ľahko zameniť za predpoklad jeho interpretácie. Takto sa význam „racionálneho zákonodarcu“ nebadane posúva, a to hneď v dvoch rovinách súčasne: v rovine modality a v rovine pôsobnosti. Keď totiž mienime racionalitu zákonodarcu ako ideál, rozprávame o tom, čo má byť a to následne vzťahujeme na tvorbu zákona. Keď mienime racionalitu zákonodarcu ako interpretačný predpoklad, rozprávame o tom, čo musí byť a to následne vzťahujeme na výklad zákona. Niektorých autorov – rozčarovaných z toho, ako nekompetentne sa robia zákony – tento sémantický posun vedie k prehláseniu, že racionalita zákonodarcu je len mýtus: Ako by mohla byť racionalita zákonodarstva niečím nevyhnutným, keď skúsenosť nám na každom druhom kroku ukazuje, že zákony rozumné nie sú? Ak má byť v tejto otázke skrytá aj výčitka voči naivite vykladačov zákona, ktorí predpokladajú jeho racionalitu v zjavnom rozpore so skutočnosťou,[3] potom ide o nedorozumenie. Interpretačný predpoklad racionálneho zákonodarcu netvrdí, že konkrétny zákon je racionálny, pretože legislatívny orgán pri jeho tvorbe dodržal všetky relevantné pravidlá odbornej starostlivosti, ale tvrdí, že význam zákona pochopíme lepšie, keď budeme predpokladať, že konkrétny zákon je racionálny, a to aj napriek tomu, že legislatívny orgán sa pri jeho tvorbe pomýlil alebo niečo zanedbal. To samozrejme neznamená, že interpretačný predpoklad racionálneho zákonodarcu je načisto odtrhnutý od reality. Melzer a Wintr vidia jeho empirický základ vo všeobecnej skúsenosti s koncipovaním právnych textov, ktorá je čiastočne kodifikovaná v legislatívnych pravidlách tvorby návrhov zákonov.[4] To je však len špička ľadovca: empirický základ interpretačného predpokladu racionálneho zákonodarcu stojí predovšetkým na všeobecnej skúsenosti s používaním jazyka, až následne na skúsenosti s čítaním textu, ďalej na skúsenosti s čítaním právneho textu a možno až niekde v závere na skúsenosti s koncipovaním textu, laického či právneho. V tomto tvrdení je obsiahnutý paradox: Hoci je naša bežná komunikácia s druhými plná gramatických či štylistických omylov, predsa len účasťou na nej zvyčajne zvyšujeme alebo aspoň udržiavame našu jazykovú kompetenciu. Zrejme to dokážeme preto, že sme schopní z jednotlivých prípadov použitia jazykových výrazov abstrahovať podmienky, ktoré určujú, kedy je toto použitie správne či vhodné. A túto schopnosť by sme pravdepodobne nikdy nemali, ak by sme sa v komunikácii s druhými nesnažili o vzájomné pochopenie, ak by sme vopred nepredpokladali, že keď k nám druhí prehovárajú, tak chcú povedať niečo zmysluplné a že aspoň sčasti vedia, ako to dosiahnuť, a ak by sme v záujme lepšieho porozumenia medzi sebou neboli ochotní dávať a prijímať spätnú väzbu na to, čo bolo povedané.[5] Keď nám Ferko na priechode pre chodcov povie, že „Máme zelenú,“ tak predpokladáme, že nie je taký hlúpy, aby si mohol myslieť, že farba o sebe („zelená“) sa dá niekým vlastniť, ale naopak, že nám podáva správu o stave dopravnej signalizácie alebo, že nás pobáda k tomu, aby sme prešli cez cestu. Ak sme Ferkov výraz počuli prvýkrát v živote, predpoklad, že Ferko je „rozumný“, nám pomôže nielen k tomu, aby sme mu porozumeli, ale azda aj k tomu, aby sme sa naučili niečo nové. Účasťou na neskoršej jazykovej praxi sa tak môžeme dopracovať napríklad k zručnosti v narábaní s výrazom „dostať od niekoho červenú“. Podobnú funkciu plní aj predpoklad racionálneho zákonodarcu pri výklade zákonov. Nehovorí sa v ňom, že zákonodarca napíše každý zákon rozumne, ale že zákon pochopíme lepšie, ak budeme predpokladať, že jeho autor nám chce povedať niečo zmysluplné a že aspoň sčasti vie, ako to má urobiť. Otázka, či je predpoklad racionálneho zákonodarcu vyvrátiteľný alebo nie,[6] bezprostredne súvisí s otázkou, o akej racionalite sa tu vôbec rozprávame.

V tuzemskom chápaní predpoklad racionálneho zákonodarcu obsahuje v sebe požiadavku na dodržanie princípu nerozpornosti, pincípu účelnosti a princípu súladu so status quo. Z určitého uhlu pohľadu je však takéto vymedzenie racionality zákonodarcu kontroverzné, a to z toho dôvodu, že vykladačovi zákona dáva pomerne široký priestor na zváženie, ktorý význam zákonného textu bude považovať za racionálny a ktorý nie. Predpoklad racionálneho zákonodarcu je stále len predpoklad, a ten je z nemalej časti kontrafaktuálny. Interpret si racionalitu zákonov častokrát skôr domýšľa, než by ju mal hľadať ako nejakú dokázateľnú historickú udalosť alebo univerzálne logické pravidlo, a preto pri výklade zákona musí robiť aj také hodnotové voľby, o ktorých sa nedá vierohodne tvrdiť, že ich urobil aj sám zákonodarca.[7] Táto námietka sa dá odbiť, ak racionalitu zákonodarca vymedzíme užšie ako je zvykom. Skúsme vyjsť z toho, čo pri interpretácii textu predpokladať musíme: Ak chápeme určité znaky ako text zákona, implicitne predpokladáme, že tento text vytvorila nejaká osoba, že táto osoba mala úmysel k niekomu prehovoriť (komunikačný úmysel), že mala úmysel prehovoriť o niečom (sémantický úmysel) a že vedela svojimi jazykovými zručnosťami prehovoriť spôsobom, ktorý prekročil prah základnej zrozumiteľnosti. Predpokladá sa tu teda určitá minimálna úroveň „komunikačnej a jazykovej“ racionality hypotetického autora zákona; racionality, ktorá kladie text zákona na prvé, avšak nie výlučné miesto. Z dôvodu terminologickej prehľadnosti možno túto zúženú verziu racionality nazvať „inteligibilita“ a analogicky možno hovoriť o predpoklade inteligibilného zákonodarcu. Ak má byť výklad zákona vôbec možný, tento predpoklad musí byť nevyvrátiteľný.

 


[1] Uznesenie so spis. značkou II. ÚS 496/14 vydané dňa 17. 2. 2015, bod 7; uznesenie so spis. značkou I. ÚS 648/06 vydané dňa 27. 3. 2007, časť III.

[2] Marcos, M. H.: Conceptual Aspects of Legal Englightenment in Europe. In. Canale, D. – Grossi, P. – Hofmann, H. (eds.): A History of the Philosophy of Law in the Civil Law World, 1600 – 1900. Dordrecht: Springer, 2009, s. 98 a nasl.

[3] Takýto dojem sa dá nadobudnúť pri čítaní niektorých príspevkov v zborníku Molek, P. – Kandalec, P. – Valdhans, J. (eds.): Dny práva 2014 – Days of Law 2014. Část V.: Mýtus racionálního zákonodárce aneb ideál a realita legislativního procesu. Brno: Masarykova univerzita, 2015. Za reprezentatívne možno považovať tieto úryvky: „Ak je však racionalita zákonodarcu daná a priori, nemožno ju spochybniť! To je však chybou, pretože táto by mala byť predovšetkým cieľom, o ktorý sa musíme pri výklade (hľadaní zmyslu) práva usilovať, a nie donekonečna sa opakujúcou univerzálnou mantrou...“ Bobák, M. – Hájek, M.: Nepřijatelnost dle §104a s. ř. s.: smysluplný krok nebo kanón na vrabce? In. Ibidem, s. 48-9. Ďalej: „Mýtus racionálneho zákonodarcu a ideálneho legislatívneho ... procesu sú jednými z najsmutnejších, avšak zároveň jednými z mnoho mýtov, ktorými je minimálne tuzemský právny systém opradený. Napokon právo samé je systémom, ktorého bezproblémová realizácia závisí na toľkých v praxi nenaplnených fikciách či prezumpciách a s nimi spojených zásadách (teda de facto mýtoch), že jedinec môže byť až prekvapený, že dosiaľ stále do značnej miery funguje a plní väčšinu svojich účelov.“ Keisler, I.: Zdravotní služby a terminologie. In. Ibidem, s. 121.

V skutočnosti je to tak, že právny systém funguje nie napriek tomu, ale práve vďaka tomu, že stojí na fiktívnych predpokladoch, resp. na „donekonečna sa opakujúcich univerzálnych mantrách“. Porovnaj: Sobek, T.: Nemorální právo. Praha: Ústav státu a práva AV ČR, 2010, s. 103 a nasl.

[4] Pozri: Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011, s. 130. Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 49, 91.

[5] „Intersubjektivita odvodená z faktu vzájomného pochopenia, ktoré je založené na empatii a spätnej väzbe, produkuje v tomto prípade presne toľko „objektivity“, koľko jej len môžeme mať.“ Stephen Turner hovorí o objektivite matematickej operácie „+2“. Pozri bližšie: Turner, S. P.: Explaining the Normative. Cambridge: Polity Press, 2010, s. 178.

[6] V tomto nemá celkom jasno ani Melzer. Na jednom mieste hovorí, že je „nevyhnutné vychádzať pri interpretácii práva z predpokladu,“ že zákonodarca vytvára racionálnu právnu úpravu, pod čím rozumie, jej „súlad s existujúcimi hodnotovými východiskami a ideou práva“ (s. 86-87), na inom mieste tvrdí, že predpoklad racionálneho zákonodarcu je vyvrátiteľný (napr. s. 124). Pozri: Melzer, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2011. Porovnaj: Holländer, P.: Ústavnéprvní argumentace: ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde, 2003, s. 33.

[7] K tomu pozri: Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 18. Alexander, L. – Sherwin, E.: Demystifying Legal Reasoning. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 211.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť