Login/register

Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť sa robiť Vášho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vytvoriť účet

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Užívateľské meno *
Heslo *
Overenie hesla *
E-mail *
Skontrolujte, či e-mail *
Captcha *

Textualizmus vs. intencionalizmu

Debata medzi textualistami a intencionalistami sa dá charakterizovať aj ako spor o význam slov zákona, v ktorom tí prví zastávajú tézu, že pod významom textu zákona sa myslia príslušné sémantické konvencie fixované v slovníkoch, zatiaľ čo tí druhí zastávajú tézu, že pod významom textu zákona sa myslí to, čo ako význam mienil vymedziť autor zákona.

Na určitej úrovni analýzy dokážeme text chápať len ako výsledok uplatnenia príslušných jazykových pravidiel, abstrahujúc od toho, že ním niekto chcel niekomu niečo povedať. Úmysel autora nemusí byť konštitutívny pre jeho význam. Textualista by azda mohol prehlásiť, že ak sa majú ľudia medzi sebou dorozumieť prostredníctvom slov, úmysel ich autora nesmie byť konštitutívny pre ich význam. Úmysel je totiž vec nezjavná, a preto je jeho pripísanie určitému autorovi vždy len výsledkom (čiastočne) subjektívnej domnienky. Naopak to spoločné a objektívne, na základe čoho si ľudia rozumejú, keď medzi sebou rozprávajú, sú slová, resp. ich významy, ktoré sú kodifikované lexikou určitého jazyka. „Identita významu sa zaisťuje prostredníctvom intersubjektivity zodpovedajúcej sémantickej konvencie.“[1] Z toho možno vyvodiť, že v bežnej komunikácií to funguje skôr tak, že odvodzujeme úmysly autora výpovede z významu toho, čo povedal, a nie význam toho, čo povedal z jeho úmyslov. Čo to znamená pre výklad zákona?

Textu zákona dokážeme porozumieť aj bez toho, aby sme identifikovali úmysel jeho autora. Úmysel zákonodarcu si pri výklade zákona nemusíme všímať a ak by si právnici vo všeobecnosti mysleli opak, mohlo by to viesť dokonca až k oslabeniu vlády práva. Úmysel hovoriaceho je vec nezjavná, resp. oveľa menej zjavnejšia ako význam slov fixovaný slovníkom. Antonin Scalia je presvedčený, že preferencia nevyjadreného úmyslu zákonodarcu pred textom zákona „je ešte o krok horšia ako trik, ktorý sa pripisuje cisárovi Nerovi“, ktorý zverejnil svoje edikty vysoko na stĺpy, aby si ich ľudia nemohli poriadne prečítať. Sudca Scalia konštatuje, že podobne tyranská je aj „vláda prostredníctvom nevyjadreného úmyslu“.[2] Tento textualista je dosť obozretný na to, aby hovoril iba o „nevyjadrených“ úmysloch, pretože si je dobre vedomý toho, že z textu zákona dokážeme bežne a pomerne spoľahlivo vyvodzovať aj to, čo ním jeho autor zamýšľal („vyjadrené úmysly“). Teraz skúsime textualistickú pozíciu ešte viac posilniť poukazom na to, že v skutočnosti autora zákona ani nevieme spoľahlivo identifikovať. V podstate tu stačí len zrekapitulovať v literatúre známe výhrady voči voluntaristickému poňatiu práva.

Hans Kelsen tvrdí, že tradičné vymedzenie práva ako vôle suveréna je len metaforou. Existencia vôle je vo svojej podstate psychologický fenomén a právnici pri hľadaní právnych noriem nemajú ani schopnosti, ani potrebu, ani dôvod určovať, čo je predmetom vôle tej-ktorej osoby, nech už by aj konala v postavení suveréna. Zákon platí aj za predpokladu, že osoby, ktoré zaň hlasovali, už viac nechcú (napr. zmenili názor) alebo nemôžu chcieť (napr. zomreli), aby zákon platil. Téza, že zákon je vôľou poslancov, ktorí za zákon hlasovali, je jednoducho v ostrom rozpore s realitou:

„Hlasovať za návrh zákona však vôbec neznamená aj naozaj priať si jeho obsah. V psychologickom zmysle si človek môže priať niečo, o čom aspoň niečo tuší. Nie je možné si priať to, čo človek nepozná. Je pritom fakt, že veľké množstvo tých, ktorí hlasujú za návrh zákona, často, a možno dokonca vždy, má len veľmi povrchnú vedomosť o jeho obsahu. Ústava od nich vyžaduje iba to, aby za návrh zákona hlasovali zdvihnutím ruky alebo vyslovením „áno“. To dokážu urobiť aj bez toho, aby poznali obsah návrhu zákona a aby tento obsah učinili predmetom svojej vôle.“[3]

Zákon nie je vôľou zákonodarného zboru, a preto je celkom naivné si myslieť, že jeho význam dokážeme ozrejmiť poukazom na úmysel jeho autora. Z tejto úrovne analýzy môžeme skĺznuť priamo k problematike historickej metódy výkladu. V teórii sa proti historickej metóde (resp. proti intencionalizmu) namieta okrem iného aj to, že úmysel zákonodarcu sa dokazuje odkazom na dokumenty, ktoré zákonodarca sám fakticky neschválil (u nás typicky dôvodové správy). Z vyššie uvedenej kritiky voluntaristického poňatia práva však vyplýva, že problém identifikácie skutočného úmyslu zákonodarného zboru je oveľa hlbší. Nejde o to, že obsah dôvodovej správy nie je predmetom vôle poslancov, ale o to, že predmetom ich vôle spravidla nie je ani sám obsah návrhu zákona. Darmo budú zástancovia tzv. Paktentheorie[4] tvrdiť, že s obsahom dôvodovej správy poslanci súhlasili, pretože sa nevyjadrili proti, keď neplatí ani to, že poslanci súhlasili s obsahom návrhu zákona, pretože sa vyjadrili za.

Niekto by azda mohol namietať, že tieto úvahy sú až nevhodne „realistické“. Pri riešení normatívnej otázky, ako máme vykladať zákon, by sme nemali vychádzať z predpokladu, že poslanci nevykonávajú svoju funkciu so všetkou riadnou starostlivosťou. Mali by sme skôr predpokladať, že poslanci si ctia svoj politický záväzok voči spoločenstvu, ktoré ho zvolilo; že si každý návrh zákona riadne preštudujú a že keď o ňom po rozprave hlasujú, tak vyjadrujú svoj skutočný súhlas či nesúhlas s jeho obsahom. Tento optimistický predpoklad sám o sebe stojí za zváženie, avšak ak ho berieme ako jeden zo základov úspešného uplatnenia historickej metódy výkladu, potom je problém v jeho koherencii. Zmysel historickej metódy spočíva v tom, že sa snažíme spresniť význam zákona odkazom na minulú (historickú) skutočnosť. Predpoklad ochotného a schopného poslanca je však ahistorický. Nemôžeme s vážnou tvárou tvrdiť, že história legislatívneho procesu prispieva k objasneniu významu zákona a zároveň dodať, že tú históriu musíme najskôr tak trochu (v mene dobrej veci) sfalšovať.

Skúsme však od tejto námietky odhliadnuť a zoberme predpoklad ochotného a schopného poslanca vážne. Teda poslanec je ochotný a schopný pred každým hlasovaním riadne si naštudovať návrh zákona a vytvoriť si k nemu schvaľujúci alebo odmietajúci postoj. Dokážeme teraz zistiť, čo je to úmysel zákonodarcu? Ronald Dworkin vyrátava praktické ťažkosti, s ktorými sa pri jeho hľadaní musíme stretnúť: Psychické stavy ktorých ľudí máme zobrať v úvahu, aby sme dokázali vierohodne skonštruovať úmysel zákonodarcu? Bude sa rátať každý poslanec zúčastnený na hlasovaní, alebo len tí, ktorí aktívnejšie vystupovali v rozprave či len tí, ktorí hlasovali za návrh? „A čo prezident, ktorý návrh podpísal a spravil z neho zákon?“[5] Keď už sa aj na nejakej konkrétnej skupine ľudí ustálime, budeme musieť prekonať ďalší nepríjemný problém: Čo keď ľudia, ktorých úmysly sú pre posúdenie úmyslu zákonodarca relevantné (napr. hlasovali za), mali ohľadne významu zákona či jeho spoločenských dopadov navzájom rozdielne predstavy? Je rozhodujúci úmysel, ktorý spoločne zdieľala väčšina z nich alebo máme ich úmysly nejakým (čarovným) spôsobom spriemerovať? A čo za psychický stav vlastne hľadáme? Hoci to na prvý pohľad znie jednoducho, „úmysel“ je celkom komplikovaný fenomén. Pre účely ilustrácie si Dworkin vymyslel senátorku Smithovú: „Smithovej duševný život je zložitý; ktoré z jej presvedčení, postojov alebo iných psychických stavov tvoria jej „zámer““?“[6] Je to jej predpoveď budúceho stavu vecí, alebo je to skôr jej nádej, že budúci stav vecí bude vyzerať tak či onak? Môžeme Smithovej pripísať aj úmysel týkajúci sa takých stavov vecí, o ktorých v čase hlasovania o návrhu nerozmýšľala, hoci ich možno podradiť pod jeho ustanovenia? Tento problém je o to komplikovanejší, keď si uvedomíme, že poslanci zvyčajne hlasujú o návrhoch, ktorých text sami neformulovali. Za návrh môžu hlasovať, pretože súhlasia napríklad len s jednou vetou; môžu hlasovať za i napriek tomu, že nesúhlasia ani s jednou vetou, napríklad v rámci realizácie nejakého politického obchodu. Komplikácií s hľadaním úmyslu členov zákonodarného zboru je skrátka tak veľa a sú také zložité, že zakladať na tomto úmysle nejaké pevné pravidlo, ktoré má sudcov viesť k tomu, aby každému dali to, čo mu patrí, pripomína blázna, ktorý spisuje svoju poslednú vôľu prstom do piesku.

Napriek uvedenej kritike, výklad zákona bez rekurzu k úmyslu jeho autora nie je možný. Zamyslite sa: Ako dokážete určiť, že obraz, ktorý máte práve teraz pred očami je text? Nemôžu byť riadky, na ktoré sa práve teraz pozeráte len nejakým viac či menej vkusným vzorom pre výšivku na vianočný obrus? Skutočnosť, že tieto znaky vnímate ako vety vytvorené v nejakom jazyku spolu s faktom, že týmto vetám rozumiete, môže byť z určitého zorného uhlu len predmetom historickej náhody. Absurdné? Tak si skúste predstaviť, že ako dieťa zbadáte po prvýkrát vo svojom živote na stene načmáraný japonský výraz v písme kandži. Ako viete, že ide o text? Len tak, že si s týmto znakom spojíte predstavu, že ho tam niekto nakreslil s úmyslom niečo povedať, či už sebe, aby si na niečo spomenul, keď bude okolo steny prechádzať nabudúce alebo druhým, ktorým chcel zanechať nejakú správu. Iste, aby sme dospeli k presvedčeniu, že daný obraz je naozaj textom, a nie napríklad len výtvarným dielom, musíme mať aspoň hmlistú predstavu či tušenie o tom, že text sa tvorí nasledovaním určitých (intersubjektívne platných) pravidiel a že tieto pravidlá boli dodržané aj pri tvorbe znaku, ktorý je práve pred nami. Toto konštatovanie však nijako nepopiera, že pri identifikácií obrazu ako textu hrá okrem jazykových pravidiel rovnako konštitutívnu úlohu aj pomyselný úmysel autora obrázkom niekomu niečo povedať. Úmysel autora výpovede a jazykové pravidlá použité pri jej formulácií sú nutnou podmienkou dešifrovania znaku ako textu. A aby sme mali nielen nutný, ale aj dostatočný podklad pre toto dešifrovanie, potrebujeme, aby sa obe z týchto podmienok naplnili súčasne.[7] Na kritiku voluntaristického poňatia práva sa dá reagovať poznámkou, že keď právnici hovoria o zákonodarcovi ako o autorovi textu zákona, väčšinou nemajú na mysli konkrétnych ľudí, ktorí príslušný návrh pripravovali ale fiktívnu či idealizovanú osobu, ktorú si k textu zákona jednoducho primysleli (predpoklad racionálneho zákonodarcu). Samozrejme, debata o úmysloch zákonodarcu sa komplikuje, akonáhle začneme rozlišovať medzi jednotlivými druhmi úmyslov.

 


[1] Habermas, J.: Intencionálna sémantika. In. Habermas, J.: Teória jazyka a východiská sociálnych vied: Úvodné štúdie a dodatky k teórii komunikatívneho konania. Bratislava: Kalligram, 2011, s. 353.

[2] Scalia, A.: A Matter of Interpretation: Federal Courts and the Law. Princeton – New Jersey: Princeton University Press, 1997, s. 17.

[3] Kelsen, H.: General Theory of Law and State. New Brunswick – New Jersey: Transaction Publishers, 2006, s. 34.

[4] Pozri: Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 41, 189.

[5] Dworkin, R.: Ríša práva. Bratislava: Kalligram, 2014, s. 405.

[6] Ibidem, s. 409.

[7] Porovnaj: Fish, S.: There Is No Textualist Position. In. San Diego Law Review, vol. 42, 1, 2005, s. 632-3.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť