Subsumpcia

Subsumpcia

V jednoduchej predstave právoaplikačného procesu to funguje tak, že vychádzame z textu zákona ako vyššej premisy v podobe kondicionálnej vety a zo zisteného skutkového stavu ako nižšej premisy v podobe asertorickej vety, pričom ak skutkový stav „spadá“ pod podmienku príslušného zákonného ustanovenia, dedukciou z toho vyvodzujeme, že na skutkový stav sa vzťahuje aj následok daného ustanovenia. Učebnicová ukážka:

1. Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.

2. Denis Mrkvička chytil kuchynský nôž a štyrikrát bodol Alexandra Zelera do krku s úmyslom zbaviť ho života, v dôsledku čoho Alexander na mieste skonal.

3. Denis Mrkvička sa potrestá odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.

V teórii sa postupne presadzuje názor, že v mnohých prípadoch aplikácia práva takýmto spôsobom nefunguje a fungovať ani nemôže. Dôvodov je viacero: Niektoré zákonné ustanovenia (napríklad tie, ktoré vyjadrujú základné práva a slobody) nemajú tradičnú kondicionálnu štruktúru a sú v potenciálnej kolízii. Pri ich aplikácii časť doktríny ako aj sudcovia samotní namiesto subsumpcie navrhujú metódu proporcionality či vyvažovania.[1] Subsumpčný sylogizmus však nie je celkom inštruktívnou metódou ani pri aplikácii tých ustanovení, ktoré kondicionálnu štruktúru majú. V literatúre sa objavuje názor, že myšlienková operácia, ktorou sa priepasť medzi všeobecnosťou zákona a konkrétnosťou prípadu zvyčajne vypĺňa, je obojsmerná.[2] Nie je to tak, že postupujeme výlučne len smerom od textu zákona k skutkovému stavu. Keď príde šerif Špargľa na miesto činu, začína konštrukciou skutkového stavu: na zemi vidí mŕtve telo pána Zelera, vedľa neho zakrvavený kuchynský nôž a odtlačky cudzích topánok. Špargľa prechádza od skutkového stavu k textu zákona a od neho späť k skutkovému stavu. Ide tu o úkladnú vraždu,[3] alebo, povedzme, o lúpež s následkom smrti?[4] Každá zo zákonných skutkových podstát pôsobí ako sito, cez ktoré šerif preosieva realitu tak, aby mu v ňom ostali práve len tie jej časti, ktoré tvoria danú skutkovú podstatu. Ak ide o úkladnú vraždu, šerif si všíma najmä tie skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že vrah mal „vopred uváženú pohnútku“; skúma napríklad to, či vražedná zbraň pochádzala z inventára kuchyne obete alebo či bola vrahom na miesto činu vnesená, pýta sa susedov a blízkych osôb, či mala obeť s niekým nepriateľský vzťah, kontakty na kriminálne živly, dlhy u pochybných osôb či soka v láske. Naopak, ak ide o lúpež s následkom smrti, detektív si všíma najmä tie skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že páchateľ mal „úmysel zmocniť sa cudzej veci“, napríklad, či obeti chýbajú nejaké cennosti, či je na mieste činu neporiadok spôsobený tým, že páchateľ niečo hľadal a pod. Nová stopa môže viesť k novému zákonnému ustanoveniu, napríklad nedopísaný vydieračský list pohodený na Zelerovom stole môže viesť k prekvalifikovaniu skutku na vydieračský únos s následkom smrti[5] atď.

Kruhový pohyb smerom od skutkového stavu k zákonu a späť sám o sebe ešte nemusí paralyzovať dedukciu ako prostriedok obmedzenia voľnej úvahy. Premisy sa začínajú točiť nie preto, že chceme presadiť vlastný záver bez akéhokoľvek ohľadu na to, čo hovorí zákon a čo je dôkazne preukázateľné, ale preto, že chceme buď (i) len udržať koherenciu úsudku alebo (ii) aj dospieť k záveru, ktorý sme si vopred vybrali ako žiaduci zo všetkých potenciálne prípustných záverov.

V prvom (i) prípade sa naše premisy točia, pretože chceme, aby náš úsudok čo najpresvedčivejšie zachytil vzťah medzi právnym a skutkovým stavom. Predstavme si sudcu, považujúceho za svoju hlavnú cnosť profesijnú nestrannosť, ako vydáva rozhodnutie v tzv. zložitom prípade a snaží sa, aby vyzeralo čo najpresvedčivejšie. Z hľadiska jeho potrieb ako súkromnej osoby je mu celkom ľahostajné, kto v zložitom prípade vyhrá, no z hľadiska jeho potrieb ako verejnej osoby mu bytostne záleží na tom, aby jeho rozhodnutie bolo nielen správne, ale aj presvedčivé. V zložitom prípade sudca nestojí pred úlohou vyvodiť nespochybniteľne platný záver z dvoch dopredu daných premís. Skôr ide i to, že na začiatku procesu figurujú v postavení premís dva súbory potenciálne prípustných viet, jeden o právnom stave a druhý o skutkovom, pričom sudca svoj úsudok tvorí tak, že vety z jednotlivých súborov medzi sebou páruje. Zo všetkých prípustných kombinácií si vyberá práve ten pár, ktorý podľa jeho mienky poskytuje jeho úsudku najväčšiu mieru konzistencie. Pochopiteľne, aj v situácii, kedy sudca nie je zaujatý a premisy točí len kvôli koherencii, môže dôjsť k tomu, že si jednotlivé premisy, najčastejšie však premisu o skutkovom stave, skreslí. Niet nič ľudskejšie, ako keď pri odôvodňovaní svojho verdiktu (v ktorého správnosť úprimne verí) podľahne pokušeniu ignorovať fakty, ktoré idú proti nemu a zdôrazňovať fakty, ktoré idú v jeho línii.[6] Domnievame sa, že väčšinou ide o podvedomý proces, pričom sudca má zvýšenú šancu si ho uvedomiť až vtedy, keď si po verejnom vyhlásení rozhodnutia v zložitej veci sadne za stôl, aby napísal jeho odôvodnenie a po rekapitulácii spisu mu dôjde, že argumenty strany, ktorá v spore prehrala, neboli presvedčivo vyvrátené. V tomto prípade je kruhový pohyb medzi premisami, a v rámci neho najmä skresľovanie obrazu o skutkovom stave, azda jeden z nezamýšľaných dôsledkov sloganu (či azda princípu): Not only must Justice be done; it must also be seen to be done.

V druhom (ii) prípade sa premisy točia, pretože okrem koherencie úsudku chceme presadiť záver, ktorý zo všetkých potenciálne prípustných záverov považujeme za žiaduci, či už kvôli prospechu alebo kvôli spravodlivosti. Ide o bežnú súčasť práce každého právnika, ktorý vystupuje pred súdom z pozície jednej zo strán konania. Žalobca a žalovaný stoja v konflikte záujmov (výhra jedného spravidla znamená prehru druhého), takže každý z nich má prirodzenú motiváciu nazerať na skutkový stav cez optiku tých zákonných ustanovení (resp. slov prirodzeného jazyka), ktoré sú pre jeho pozíciu výhodnejšie. Takéto premietanie záujmu do pohľadu na fakty spôsobuje, že fakty sa viac či menej prikrášľujú, tak napríklad: Alexander povedal Denisovi, že „urobí všetko preto, aby ho jedného dňa nejaký policajt kriedou obkreslil“. Obhajca Denisa to môže kvalifikovať ako „vyhrážku“ alebo „verbálny útok“, žalobca zas ako „nevydarený pokus o vtip“. Obhajca sa môže snažiť upriamiť sudcovu pozornosť na Alexandrovu schopnosť reálne naplniť svoju hrozbu, žalobca zas na Alexandrovu povesť milovníka čierneho (a miestami nemiestneho) humoru. Opäť tu máme dva súbory viet, jeden o právnom a druhý o skutkovom stave, no tentoraz si právnik vyberá svoj pár nie preto, že chce mať čo najkonzistentnejší úsudok, ale preto, že zo všetkých prípustných záverov chce presadiť ten, ktorý mu najviac vyhovuje.

Či už nám pri párovaní premís ide výlučne iba o koherenciu úsudku, alebo aj o konkrétnu podobu jeho záveru, dedukcia tu stále pôsobí ako prostriedok obmedzujúci voľnú úvahu. Jej vláda však nie je absolutistická, právnikovi stále ponecháva priestor na to, aby si vyberal slová použité v úsudku aj podľa svojich záujmov. Napokon funkčná väzba medzi záujmom hovoriaceho a výberom slov, ktoré hovoriaci používa na popis faktického stavu vecí nie je typická len pre právnikov a pre súdny proces; ide o bežnú črtu každodennej komunikácie. Pozrime sa na nasledujúcu ilustráciu: Zvažujem, či určitý fakt označím slovom „potravina“. Slovom „potravina“ pravdepodobne označím všetky fakty, ktoré sú pre mňa dôležité práve tým, že sú to veci stráviteľné človekom. Pri posudzovaní určitého faktu však môžem prísť k záveru, že daná vec je celkom nechutná, teda, že ju človek nedokáže skonzumovať bez veľkého sebazaprenia. Namiesto slova „potravina“ tak môžem daný fakt kvalifikovať ako „odpad“ (pri zvažovaní použitia slova „odpad“ pravdepodobne upriamim pozornosť na významovú relevanciu iných skutočností – napríklad, či ide o vec, ktorej sa niekto zbavil, prípadne o vec s nejakou úžitkovou alebo trhovou hodnotou). Pri skúmaní, či slovo „potravina“ použijem aj na označenie vecí, o ktorých viem, že v minulosti boli časťami živých bytostí, môžem do úvahy zobrať aj svoju averziu voči konzumácií niektorých druhov mäsa (pes, kôň, človek...). Počet faktov, ktoré som ochotný označiť slovom „potravina“ však zvyčajne výrazne narastá spolu s mojím pocitom hladu.

Tieto príklady ukazujú, že usudzovanie smerom od záverov k premisám nemusí byť kontroverzné, ba naopak v niektorých situáciách je celkom pochopiteľné a v niektorých dokonca aj spoločensky akceptovateľné.

 


[1] Pozri bližšie: Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace: ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde, 2003, s. 34-5. Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2006, s. 160 a nasl. Alexy ide trochu ďalej, keď tvrdí, že metóda vyvažovania je v oblasti práva „všadeprítomná“ („ubiquitous“). Pozri bližšie: Alexy, R.: On Balancing and Subsumption. A Structural Comparison. In. Ratio Juris. vol. 16, no. 4, 2003, S. 436.

[2] Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2006, s. 212-3. Procházka, R.: Dobrá vôľa, spravodlivý rozum: Hodnoty a princípy v súdnej praxi. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 104.

[3] „Kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestná sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov.“ § 144 ods. 1. Trestného zákona.

[4] „(1) Kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. (...) (3) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť...“ § 188 Trestného zákona.

[5] „(1) Kto sa zmocní iného proti jeho vôli a tým mu bráni užívať osobnú slobodu, alebo ho unesie a hrozbou jeho usmrtenia, ujmy na zdraví alebo inej ujmy si od neho alebo od tretej osoby vynucuje poskytnutie plnenia majetkovej povahy alebo nemajetkovej povahy, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov. (...) (3) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.“ § 186 Trestného zákona.

[6] Ak je teória jedinej správnej odpovede iba vyjadrením ideálu, o ktorý sa má sudca zo všetkých síl snažiť, potom skresľovanie faktov prípadu je jeden zo spôsobov, akým sa k tomuto ideálu priblížiť. Porovnaj: Eng, S.: The Doctrine of Precedent in English and Norwegian Law – Some Common and Specific Features. In Scandinavian Studies in Law. 2000, vol. 39, s. 314-8.