Výnimka z pravidla

Budeme do bodky rešpektovať každé pravidlo aj v stave, ktorý sa vymyká od normálu tým, že hrozí nejaké vážne nebezpečenstvo? Uprednostníme pravidlo, podľa ktorého lekársku starostlivosť v poradí ďalší dostane ten, kto v čakárni čaká najdlhšie pred konkrétnym pacientom, ktorý bez okamžitého lekárskeho zákroku o chvíľku umrie? V tomto prípade spravíme výnimku, a to dokonca bez obavy, že pravidlo prednosti v čakárni stratí svoju pointu. Podobnú výnimku by mohol spraviť aj futbalový rozhodca, napríklad ak by predčasne ukončil zápas v záujme bezpečnosti športovcov a divákov.[1] Odpískanie predčasného ukončenia zápasu by zrejme nebolo adekvátne z dôvodu, že si jeden z hráčov vytkol členok, ale oveľa skôr z dôvodu krajnej núdze, teda napríklad kvôli krupobitiu, ktoré odokrytý štadión v sekunde zavalí krúpami o veľkosti pomarančov alebo kvôli nezastaviteľnému masovému výtržníctvu futbalových chuligánov. Tu sa nad porušením pravidla o riadnom trvaní hry pozastaví len málokto. Ako rozhodnúť o výnimke z pravidla tak, aby pravidlo samé nestratilo zmysel? Stav krajnej núdze ako dôvod pre výnimku je len jeden z prípadov, kedy to ide. Pacienti v čakárni nemajú dôvod predbiehať sa, aj keď vopred vedia, že urgentné prípady dostanú prednosť. Návšteva futbalových podujatí neprestane byť zábavná, aj keď futbaloví fanúšikovia tušia, že za istých okolností sa ich zápas môže skončiť predčasne. Tak v jednom, ako aj v druhom prípade pravidlá stále plnia svoju funkciu, zaisťujú poriadok v čakárni či pôžitok zo športu. Pokúsime sa vysvetliť prečo.

i) Výnimka ostáva výnimkou, pokiaľ nestráca charakter výnimočnosti, teda pokiaľ sa nedeje príliš často. V opačnom prípade to, čo bolo pôvodne chápané ako výnimka, sa stáva novým pravidlom, ktoré nahrádza pravidlo staré.[2] Čakajúci pacienti budú ochotní rešpektovať prednosť urgentných prípadov, pokiaľ týchto prípadov nie je príliš veľa. Akonáhle by počet urgentných prípadov prekročil kritické množstvo, pacient sa prestane spoliehať na to, že ho doktor vyšetrí len preto, že v čakárni čaká príliš dlho. Svoju požiadavku na lekársku starostlivosť namiesto toho začne odôvodňovať tým, že aj on je v istom zmysle „urgentný prípad“. Poradie pacientov by sa nakoniec určovalo podľa odhadu urgentnosti jednotlivých zdravotných stavov, nie podľa dĺžky času stráveného v čakárni. Lekárovi by to síce nesmierne skomplikovalo určovanie poradia, ale inú možnosť by nemal, pretože urgentné prípady už prestali byť výnimkou a namiesto toho začali byť pravidlom.

ii) To, čo robí oprávnenosť výnimky evidentnou, nie je presné vymedzenie podmienok, za ktorých sa možno od pravidla odchýliť, ale skôr zapadnutie výnimky do radu morálnych úsudkov (záverov, inferencií), ktoré sa v danej spoločnosti všeobecne zdieľajú. Zoberme do úvahy, že taká čakáreň pred ordináciou môže byť plná vášní a protichodných záujmov: každý má dôvod, pre ktorý do čakárne prišiel a takmer každý si myslí, že je vážnejší ako dôvod tých ostatných; hustá atmosféra sa začne skvapalňovať spravidla vtedy, keď do čakárne vstúpi nový pacient a s predstieranou ignoráciou priamo zaklope na lekárove dvere: pozornosť čakajúcich sa viditeľne zbystrí, tí netrpezlivejší sa príchodzieho pýtajú, prečo sa predbieha a pod. Napriek tomuto všetkému, ak do čakárne príde pacient, ktorého stav je viditeľne vážny, ľudia sú spravidla náchylní na dvere klopať namiesto neho, pretože zdieľajú vedomosť, že tentokrát ide o „urgentný prípad“ a pacientovi treba poskytnúť neodkladnú starostlivosť. Iste, na úrovni pojmovej analýzy môžeme viesť nekonečné diskusie o tom, ktorý stav už je a ktorý ešte nie je „urgentný“, domnievame sa však, že by bolo v rozpore s faktami popierať, že čakajúci reagujú na predbiehanie pacienta s otvorenou zlomeninou vľúdnejšie ako na predbiehanie pacienta so zapchatým nosom. Ľudia akceptujú odchýlenie sa od pravidla vtedy, ak výnimka zapadá do radu nejakých banálnych morálnych úsudkov.[3] Rozhodovanie o výnimke sa teda neodohráva v morálnom vákuu. Nech je spoločnosť akokoľvek rôznorodá, ak ide stále o spoločnosť, a nie len o množinu vzájomne si konkurujúcich jednotlivcov, musia sa v nej nachádzať spoločne zdieľané morálne úsudky, morálne banality. Toto konštatovanie nijako nepopiera fakt, že na jeden banálny morálny úsudok pripadajú desiatky či stovky morálnych nezhôd. Sudca môže rozmýšľať o odchýlení sa od pravidla z viacerých dôvodov, napr. vedome je stranný, či už kvôli korupcii alebo kvôli lojalite k jednej zo strán, alebo chce v rozhodnutí presadiť svoj subjektívny morálny úsudok domnievajúc sa, že tým posunie spoločnosť bližšie k dokonalosti.[4] Výnimka z pravidla však má väčšiu šancu na všeobecnú spoločenskú akceptáciu práve vtedy, ak k nej sudcu viedol rozpor medzi tým, ako by prípad vyriešil, keby naň aplikoval dané pravidlo a tým, ako by prípad vyriešil, keby ho rozhodol v súlade s relevantne podobnými banálnymi morálnymi úsudkami. Opakujem: bolo by spoločensky poburujúce, ak by lekár nechal v čakárni sedieť pacienta s anafylaktickým šokom len preto, že prišiel k nemu neskôr ako pacient s trieskou v palci. A zároveň, uprednostnenie pacienta s ťažkým zranením by morálne schvaľoval aj ten, na ktorého úkor lekár ťažko zraneného pacienta ošetril.

iii) Výnimka z pravidla by mala prejsť testom zovšeobecnenia. Od pravidla sa odchyľujeme z dôvodu hodnoty stavu vecí, ktorý týmto postupom mienime dosiahnuť, spočiatku nám nejde o princíp, ale o následok. Lekár prednostne ošetrí pacientku Pavlínu Šalátovú s nepríjemnou zlomeninou stehennej kosti aj za cenu toho, že ostatní pacienti budú v čakárni čakať dlhšie, a to z dôvodu, že výsledný stav vecí – zmiernenie utrpenia resp. záchrana života pacientky za cenu mierneho nepohodlia pre ostatných pacientov – je „dobrý“. Označiť niečo za „dobré“ však so sebou nesie záväzok označiť za „dobré“ aj všetky ostatné relevantne podobné veci. Ak prednostne ošetrím ťažkú zlomeninu, mal by som prednostne ošetriť aj zástavu srdca či cievnu mozgovú príhodu.[5] Zovšeobecnená výnimka má podobu druhovej špecifikácie podmienok, za ktorých sa možno odchýliť od pôvodného pravidla. Práve pri zovšeobecňovaní výnimky sa postupujeme smerom od vopred daného záveru („pacientka Šalátová musí byť ihneď ošetrená“) k premise („urgentné prípady majú prednosť“).

A čo vlastne sudcu núti, aby zakaždým ospravedlňoval svoje rozhodnutie o výnimke odkazom na nejakú všeobecnú, hoci nepresnú, premisu? Je to deontologický étos sudcovského rozhodovania: sudcovia majú rozhodovať na základe vopred (v minulosti) stanovených premís, na základe zákona či princípu, a nie na základe následkov, ktoré z ich rozhodnutí (v budúcnosti) vzídu. Dodatočne pridaná všeobecná premisa k vopred urobenému záveru tak môže plniť dvojakú funkciu: jednak sa ňou zastiera samotná skutočnosť, že sudca oprel svoje rozhodnutie len o hodnotu jeho potenciálnych následkov, jednak sa ňou formuluje nový princíp, ktorý má šancu usmerňovať budúce správanie tak súkromných ako aj verejných osôb. Dostávame sa tak do kruhu: zo záveru vyvodzujeme premisu, aby sme z nej neskôr mohli vyvodzovať ďalšie – relevantne podobné – závery. Rada nových záverov nás môže neskôr viesť k preformulovaniu premisy atď. Hoci sa myslenie v kruhu zvyčajne považuje za logickú chybu, nemusí to tak byť vždy. Príkladom je tzv. reflektívne ekvilibrium.


[1] Ak je nemožné ospravedlniť výnimku z pravidla zo zdrojov, ktoré sú vlastné samotnej hre či praktike, je možné ospravedlniť ju zo zdrojov, ktoré sú vlastné spoločenskému a morálnemu prostrediu, v ktorom sa hra či praktika odohráva.

[2] „Každá všeobecná norma si žiada normálny, každodenný rámec života, na ktorý môže byť fakticky aplikovaná. Norma si vyžaduje homogénne médium. Účinok tejto normálnej situácie nie je iba „povrchným predpokladom“, ktorý právnik môže kedykoľvek ignorovať; táto situácia patrí práve k imanentnej platnosti normy.“ Schmitt, C.: Political Theology: Four Chapters on the Concept of Sovereignty. Chicago – London: The University of Chicago Press, 2005, s. 13.

[3] K výrazu „banalita“ („platitude“) pozri: PECZENIK, A.: Scientia Juris: Legal Doctrine as Knowledge of Law and as a Source of Law. Dordrecht: Springer, 2005, s. 128 a nasl.

[4] Domnievame sa, že akákoľvek morálka je subjektivistická v tom zmysle, že bez konkrétneho človeka, ktorý verí v platnosť určitej morálnej normy, nemáme žiadny rozumný dôvod tvrdiť, že daná morálna norma „existuje“. Aj v takejto metaetickej paradigme je zmysluplné hovoriť o „objektivite“ morálky, a to v tom zmysle, že „objektivitu“ chápeme ako „intersubjektivitu“, teda ako vzájomné zdieľanie presvedčenia o platnosti určitých morálnych noriem medzi viacerými jednotlivcami určitej skupiny, ktoré sa okrem iného prejavuje v kritike správania nesúladného s danou normou a v schvaľovaní správania súladného s danou normou. Tu vzniká priestor pre odlíšenie „subjektívneho morálneho úsudku“ (žiadne alebo len slabé zdieľanie s ostatnými) od „banálneho morálneho úsudku“ (veľmi silné zdieľanie s ostatnými).

[5] O probléme zovšeobecňovania („universalization“) morálnych úsudkov pozri: Hare, R. M.: The Language of Morals. New York: Oxford University Press, 1952, s. 129 a nasl. Porovnaj: Mackie, J.: Ethics: Inventing Right and Wrong. New York: Penguin, 1997, s. 83 a nasl.