Login/register

Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť sa robiť Vášho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vytvoriť účet

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Užívateľské meno *
Heslo *
Overenie hesla *
E-mail *
Skontrolujte, či e-mail *
Captcha *

Deontologický vs. konzekvencialistický prístup k pravidlám

Ak zvažujem, či pokazenú pračku opravím sám vo vlastnej réžii, alebo radšej na ňu zavolám opravára, riadim sa podľa toho, čo bude pre mňa výhodnejšie. Ak nie som technicky zdatný a ani nemám potrebné náradie a zároveň ak nechcem chodiť do práce v špinavej košeli, neostáva mi nič iné ako zavolať opravára aj za cenu toho, že si vypýta časť z mojich peňažných úspor. Rozhodnem sa jednoducho pre alternatívu, ktorá mi spôsobí najmenej nepohodlia, teda podľa následku, ktorý mi moje rozhodnutie prinesie. Takýto spôsob usudzovania je oveľa „praktickejší“, ako keby som mal problém pokazenej pračky riešiť podľa nejakých východiskových princípov bez ohľadu na ich následky, napríklad podľa princípu, že každý človek má vo svete určené svoje miesto, a teda že každú prácu či úlohu by mal spraviť práve len ten, kto ju dokáže spraviť najlepšie. Pri pokazenej pračke by som síce mohol dospieť k rovnakému výsledku – zavolal by som opravára, najlepšieho v okolí – ale ten by som akceptoval nie preto, že je to pre mňa najpohodlnejšie riešenie, ale preto, že som splnil vopred daný štandard. O tom, že takéto usudzovanie nemusí byť „praktické“ sa presvedčí každý, kto si do domácnosti bude volať špecialistu na ladenie rádia či na prípravu pokrmov z teľacieho mäsa. Skutky častokrát hodnotíme iba podľa ich následkov, pričom o správnosti tohto postupu sme presvedčení natoľko, že odchýlenie sa od neho považujeme niekedy za „nerozumné“.

Zúžme si obor úvahy na etické problémy. Ako postupovať pri klasickej dileme, či je správne obetovať život jedného za záchranu životov desiatich? Tu je súboj medzi argumentáciou premisou (deontologická morálka) a argumentáciou záverom (konzekvencialistická morálka) vcelku vyrovnaný.[1] Človeka nikdy nemožno brať len ako prostriedok, pričom výmena života jedného za život desiatich je presne ten prípad, v ktorom sa tento princíp porušuje. Na druhej strane, čo ak zvažujeme obetovať život chudáka, čo nikdy nikomu nepomohol a všetkým len ubližoval, za život desiatich, ktorí sú schopní spoločným úsilím odvrátiť katastrofu, ktorá by inak vyhubila celé ľudstvo? Nie je to presne ten prípad, v ktorom nám morálka zakazuje tvrdohlavo sa odvolávať na princípy bez ohľadu na ich následky? Max Weber mal v tom jasno, prinajmenšom, ak tieto morálne dilemy rieši politik, teda ten, čo „drží v rukách nervové vlákna historicky dôležitého diania.“[2] Kontrast medzi deontologickou a konzekvencialistickou morálkou približuje takto:

„Musíme si ozrejmiť, že každé eticky zamerané konanie môžu určovať dve navzájom principiálne odlišné, nezlučiteľne protikladné maximy – „etické presvedčenie“, alebo „etická zodpovednosť“. Nie v tom zmysle, že by etika presvedčenia bola totožná s nezodpovednosťou a etika zodpovednosti s bezzásadovosťou. Ide o hlboký a zásadný protiklad, či človek koná v duchu maximy etického presvedčenia – vyjadrenej slovami náboženstva: „Kresťan koná správne a úspech prenecháva vôli boha“ –, alebo v duchu maximy etickej zodpovednosti, podľa ktorej človek musí prevziať zodpovednosť za (predvídateľné) následky svojho konania. (...) Ak sú následky konania vyplývajúceho z čistého presvedčenia zlé, potom pre takého človeka [zástancu etiky presvedčenia] nie je za to zodpovedná konajúca osoba, ale svet, hlúposť ostatných ľudí, prípadne vôľa boha, ktorý svet takto stvoril. Človek vyznávajúci etiku zodpovednosti naproti tomu počíta práve s týmito priemernými nedostatkami ľudí a nemá nijaký dôvod, ako správne povedal Fichte, predpokladať ich dobrotu a dokonalosť, nepociťuje potrebu prenášať na iných ľudí následky svojho vlastného konania, ak ich mohol predvídať. Povie: Tieto následky prisúďte môjmu konaniu.“[3]

Skúsme si teraz za „etické presvedčenie“ dosadiť „ľudské práva“. Weber vysvetľuje, prečo žiadny seriózny politik nenavrhne, aby sa ľudské práva presadzovali za každú cenu. Prenasledovanie politických oponentov v Číne je síce smutné, ale garancia ich ľudských práv nestojí nikomu „zodpovednému“ za to, aby kvôli nej v ére zbraní hromadného ničenia rozpútal celosvetový konflikt. Nejde o vec morálnych princípov ale o vec zodpovednosti za výsledok: ľudstvo kvôli ľudským právam nezahynie. Lenže konzekvencializmus dokáže takto tromfovať iba v rovine pozitívnych politických cieľov. Ak si zásadu regulujúcu vzťah politika k ľudským právam predstavíme ako záväzok neútočiť na určité hodnoty, nie ako záväzok tieto hodnoty presadzovať, potom ju politik môže zastávať ako svoje neochvejné „etické presvedčenie“ bez väčšieho rizika katastrofy. Neútočiť na ľudské práva prináša menej zla ako útočiť za ľudské práva. V tom spočíva hlavná prednosť negatívnych práv pred pozitívnymi právami, negatívneho zákonodarcu pred pozitívnym zákonodarcom. „Bez väčšieho rizika“ však neznamená bez rizika žiadneho. Aj bezpodmienečný záväzok neútočiť na ľudské práva môže v nejakej (skôr hypotetickej) situácii viesť ku katastrofe. Stačí len uvažovať, či mučiť osobu podozrivú z terorizmu, aby nám prezradila, kde ukryla bombu. Odhliadnuc od týchto výnimiek, domnievam sa, že ak politik reguluje svoje verejné pôsobenie aj pomocou neodvolateľne platných morálnych princípov, väčšiemu konfliktu s konkurentmi sa vyhne iba vtedy, ak mu tieto princípy hovoria to, čo nemá robiť, a nie to, čo robiť má.

Posuňme sa od politika k sudcovi. Pokiaľ pre politika platí, že svoje skutky posudzuje najmä podľa ich následkov, podľa veľkosti dobra, ktoré prinášajú či zla, ktoré odstraňujú, jednoducho podľa hodnoty budúceho stavu vecí, za ktorého príchod nesie zodpovednosť, pre sudcu platí presný opak. Základnými kategóriami sudcovho slovníka nie je Dobro a Zlo, ale Právo a Neprávo, jeho etika je etika presvedčenia, nie etika zodpovednosti. Efektívna ochrana subjektívnych práv, osobitne ľudských práv, by v režime konzekvencializmu ani nemohla poriadne fungovať, pretože verejné blaho, pomyselný budúci stav vecí, ku ktorému (aspoň nominálne) smeruje každá politika, dokáže prevalcovať akékoľvek právo jednotlivca. Akou už len dilemou by bolo rozhodovanie medzi výstavbou diaľnice a ochranou vlastníckej slobody pani Alžbety Hrachovej, cez ktorej pozemok má výstavba viesť, ak by sme sa riadili výlučne iba odkazom na „všeobecné blaho“? Akú garanciu ľudskej dôstojnosti by mal Adam Ďumbier, osoba podozrivá z terorizmu, ak veríme, že informácie, ktoré od neho dokážeme získať mučením môžu predísť stavu „všeobecného ohrozenia“? Práve v takýchto krajných prípadoch možno vidieť, prečo má byť vzťah sudcu k pravidlám skôr deontologický ako konzekvencialistický. Prečo má sudca vyznávať zásadu Fiat iustitia, pereat mundus, a nie zásadu Salus populi suprema lex.[4] A prečo je argumentácia v súdnom konaní smerom od záverov k premisám prima facie kontroverzná.[5]

To, že sudca má aplikovať pravidlo bez ohľadu na jeho následky, sa dá – zdanlivo paradoxne – ospravedlniť aj odkazom na hodnotu budúceho stavu vecí. Stačí len, ak zameriame pozornosť nie na hodnotu stavu vecí, ktorý bezprostredne plynie z konkrétneho súdneho rozhodnutia, ale na hodnotu stavu vecí, ktorý plynie z faktu, že sudcovia sa vo všeobecnosti pri rozhodovaní prípadov riadia dopredu stanovenými pravidlami.[6] Medzi celkom populárne príbehy legitimizujúce dodržiavanie pravidiel aj v tých konkrétnych veciach, v ktorých to vedie k zbytočným útrapám, patrí príbeh o tom, že potrebujeme žiť v stave právnej istoty, predvídateľnosti aktov aplikácie práva, rovnosti pred zákonom, v stave, kde sa na spravodlivosť nečaká príliš dlho či v stave, v ktorom sa dokážeme vzájomne koordinovať aj napriek tomu, že k veľa morálnym otázkam zachovávame rozdielne morálne postoje. Navyše, spoločenský úžitok niektorých pravidiel sa môže prejaviť až po tom, čo ho sudcovia aplikujú na každého bez výnimky; aj na toho, komu táto aplikácia prinesie výsledok, ktorý je v priamom protiklade s očakávaným celkovým úžitkom. Zvážme príklad futbalového rozhodcu, ktorý v záujme zvýšenia napínavosti rozohraného duelu rozmýšľa, či podľahne pokušeniu ignorovať porušenie pravidla jedným z hráčov. Jeho úvaha by mohla vyzerať takto: Futbal, tak ako aj iné športové hry, má presne stanovené pravidlá, aby bol divácky atraktívny. No aj napriek tomu urobím dobre, ak v práve rozohranom zápase neodpískam evidentný faul, pretože takto predídem oslabeniu jedného z družstiev, čo povedie hru k ešte dramatickejšiemu záveru. Nakoniec tak dosiahnem presne ten stav, ktorý je zvyčajne výsledkom striktného dodržiavania pravidiel hry. Ignorácia povinnosti v záujme vyššieho dobra však môže skončiť fatálne. Simon Blackburn vysvetľuje prečo:

„Chyba v tejto celkom lákavej argumentačnej línii spočíva v predpoklade, že môžeme mať všeobecné dobro plus nadbytok. (...) Ak by bolo všeobecne známe (napríklad), že rozhodcovia sú naklonení robiť chybné rozhodnutia vždy vtedy, ak usúdia, že takýmto spôsobom lepšie poslúžia divákom a hráčom, potom by sa (...) celý systém zrútil. Zničilo by to vedomosť, spoločne zdieľanú hráčmi, divákmi aj rozhodcami, že hra sa hrá podľa takých či onakých pravidiel a spolu s ňou by zanikla aj celá pointa tejto aktivity. Namiesto súčtu dvoch úžitkov (ten pochádzajúci z hry plus ten pochádzajúci z porušenia pravidiel), nebudeš mať úžitok žiadny.“[7]

Teda aj keď uznávame, že pravidlo je hodné nášho rešpektu práve kvôli následkom, ktoré prináša, naša vedomosť, že jeho aplikácia v konkrétnom prípade povedie k následku presne opačnému, nie je dostatočným dôvodom na to, aby sme od neho odchýlili.

 


[1] Tomáš Sobek namieta, že neexistuje žiadna paralela medzi argumentáciou premisou a deontologickou morálkou na jednej strane a argumentáciou záverom a konzekvencialistickou morálkou na strane druhej. Veď predsa aj konzekvencialisti vychádzajú z premisy, že má sa robiť to, čo vedie k žiaducim následkom. Domnievame sa, že čistokrvní konzekvencialisti začínajú postrehom „Toto (konkrétne X) nie/je stav vecí, ktorý je dobrý.“ a až následne, keď na nich niekto reaguje otázkou „No a?“, sa posúvajú k pravidlu, podľa ktorého sa máme snažiť o dosahovanie dobrých stavov vecí a o odvracanie zlých stavov vecí.

[2] Weber, M.: Politika ako povolanie. Bratislava: Spektrum, 1990, s. 59.

[3] Ibidem, s. 67.

[4] Porovnaj: Blackburn, S.: Ethics: A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2001, 76-7.

[5] Porovnaj rozdiel medzi „dobrým stavom vecí“ a „správnym ľudským skutkom“ v: Procházka, R.: Dobrá vôľa, spravodlivý rozum: Hodnoty a princípy v súdnej praxi. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 21 a nasl.

[6] Pozri rozdiel medzi „act utilitarism“ a „rule utilitarism“ v: MACKIE, J.: Ethics: Inventing Right and Wrong. New York: Penguin, 1997, s. 125 a nasl., resp. medzi „direct utilitarism“ a „indirect utilitarism“ v: Blackburn, S.: Ethics: A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2001, s. 77.

[7] Blackburn, S.: Ruling Passions: A Theory of Practical Reasoning. Oxford: Oxford University Press, 2000, s. 42.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť